V poslednom čase sa čoraz viac stávajú súčasťou prejavov Slovákov nielen v súkromí alebo pri náboženských obradoch, ale úplne v najbežnejších prejavoch medzi veriacimi i neveriacimi bez rozdielu – v televíznych reality show či súťažiach, na diskotékach i pracovných poradách a neviem ešte kde, slová ako Ježišmária, Boh v najrôznejších podobách a pádoch. Často neúctivo alebo dokonca s pohŕdaním. Ak zrátame všetkých ľudí od najmladších po najstarších bez rozdielu, ktorí tieto slová vyslovujú zo zvyku, len tak, s tými, ktorí ich vyslovujú pri modlitbe či bohoslužobných úkonoch, obávam sa, že číslo, ktoré dostanem, sa približuje k 100% ak ich neprevýši, Naozaj máme toľko kresťanov na Slovensku? Potom by to Slovensko asi malo vyzerať inak – veď prvým prikázaním pre nich je láska.
Spomínam si pri tejto príležitosti často na slová mojej triednej učiteľky na gymnáziu pred asi 30 rokmi. Po spolužiakovom vyslovení niektorého z uvedených mien bez zjavnej príčiny ho napomenula: Prečo to hovoríš? Ak veríš v Boha, máš hriech a ak neveríš, prečo ho voláš? Nie je to doslova, ale tieto slová mi dodnes znejú v ušiach.
Z Božieho mena si mnohí ľudia jednoducho urobili ventil, cez ktorý sa môžu odreagovať, vyvŕšiť si zlosť za veci, ktoré má údajne na svedomí Boh či boh, v ktorého aj tak neveria a usilujú sa ho často silou-mocou vygumovať zo svojho života. Nemám nič proti tomu, je to ich rozhodnutie, ale nech ho vygumujú aj zo svojho slovníka.
A celkom na záver. Je pre mňa trochu záhadou, že sa berú do úst len mená z kresťanstva, hoci do našej kultúry vo veľkom vnikajú nekresťanské náboženstvá. Pravdupovediac som ešte nepočul niekoho nadávať alebo brať do úst meno Alaha, Budhu, Višnu či iných bohov. Aspoň by bola zmena.
