Ona - chudera - nepočíta roky na "léta Páně". Je zánovná, ale isté je, že jej dávame riadne zabrať a že má ultracitlivý filter v odstreďovacej hadici.
Ale nie o tom chcem.
No jednoducho - miestnosť na dezinfekciu a údržbu nášho bytu bola pred pár dňami zahádzaná pozostatkami nášho túlania sa a tančenia na nečakanej svadbe. Kôpky stáli pekne vyfarbené všade, kde sa dalo, keď oná milovaná nenahraditeľná zahlásila "error".
Skúsená som si kľakla a po troch hodinách - v hlave rozrobená iná robota na pc - som celá mokrá vyšla z miestnosti "K" s tým, že na tú chybu napriek mordu kombinačkovému nemám. No, milá bola pred odstreďovaním a pár mojich pokusov vrátiť ju k rozumu a službe znamenalo, že kôpky poslúžili ako protipovodňové vrecia. Máme dobrých susedov, nerada im robím zle.
Ráno poklus k opravárovi, v hlave ešte stále tá rozrobená robota. Vraj nevie, či dnes stihne, v stredu nie, až vo štvrtok... Ozve sa.
Šla som domov a podvedome som cítila zmrznuté ruky ešte z čias, keď náš drahý otec nechcel mame dovoliť automatickú práčku a my sme trávili všetky soboty bez ohľadu na poveternostné podmienky nad vaňou so studenou vodou a plákali do nemoty.
Veľmi sa mi do toho nechcelo a nielen pre tie zabité dní detstva.
Lenže nebolo pomoci. Zmanažovala som teda naše školopovinné dietky a dúfala, že budú protestovať a ja budem môcť to pranie odložiť... aspoň na večer.
Škrt. Moje deti boli N A D Š E N É !
Tak som vliezla do kúpelky, rozdelila fleky a pozície a začali sme. Prúd vody, prúd spomienok, špliechanie prádla a pripomienok k práci, žmýkanie kusov odevu a nás troch. Šlo to na počudovanie aj po rokoch dobre. Napriek tomu neuveriteľnému množstvu.
Keď sme boli v polovičke, čosi zazvonilo a volalo sa to opravár. Tentoraz som bola nadšená ja, a sklamané moje detváky. Obriaďovačka zvrškov po chvíli šla ako mala a ja som do nej vrhla, čo sa dalo.
Kubo ešte vytrvalo plákal, oči mu pili vodu.
"Daj, už sa s tým netráp. Práčka doperie."
"Ale mňa to baví, mami, ja to dorobím!" Zaprosil a ja som zapochybovala, či je toto to dieťa, ktoré ohŕňa nos nad umývaním riadu a topánok.
Plákal zárovno s práčkou ešte dobrú chvíľu, presne tak, ako povedal: kým to nedokončí. Odišiel odtiaľ vyžiarený ako slniečko.
A ja odvtedy omieľam v hlave myšlienku, či nás a naše deti domácnosť na gombík nezabíja ako tých, ktorí sa vedia v pote svojich rúk popasovať so životom.
Či nie sme príliš rozmaznaní výdobytkami doby? Či vieme ešte odísť z miesta činu driny mokrý, ale vzpriamene, lebo ešte to viem urobiť aj sám. Rukami a mozoľmi.
Priznám, že mi občas ten pocit výhry nad sebou a prostredím chýba.
