Mária Kohutiarová
Rada volím
Konečne! Mám dobrú náladu, som spokojná a nesvrbí ma svedomie kvôli nejakému menšiemu zlu. Tak to má byť. A v podstate za to ani nemôžem.
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Konečne! Mám dobrú náladu, som spokojná a nesvrbí ma svedomie kvôli nejakému menšiemu zlu. Tak to má byť. A v podstate za to ani nemôžem.
Ešte stále majú svoj deň - a ja po víkende strávenom mimo domu musím určite niečo o troch z nich aspoň trošku povedať. Lebo mi to jednoducho nedá. Lebo sú stále dôležití.
Toto mi jednoducho musia slovenčinári odpustiť. Nemôžem inak, po zážitku spred pár dní sa znovu pýtam, či sú u nás skutočne ešte chlapi chlapmi - alebo je to naozaj všetko inak?
Mám dnes taký zvláštny deň. Taký krásne zvláštny. O to viac, že nedýcham vzduch v izbe, kde sedím za počítačom, sama. O to viac, že to bol splnený sen, otvorenie dvier trinástej komnaty a radosť, ktorá ešte stále nekončí...
Miki je náš špecialista. Teda - normálne je to náš syn Mikuláš, ročník 2005, momentálne nadšený žiak jednej špeciálnej školy, o ktorých sa teraz vášnivo debatuje ako o zbytočných. My po troch rokoch, kedy sme prvý raz prišli do kontaktu s touto školou a jej osadenstvom odhora až na poslednú priečku upratovačky a vidíme ich nasadenie pre deti s poruchou sluchu až na schopnosť ísť po štvornožky, hovoríme: Vďaka Bohu, že tá škola je.
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kopec. Z jednej strany bol zaujímavý, lebo bol "hradný" a "parlamentný". Z druhej strany bolo ticho, ako sa patrí na archív, pár zabudnutých uličiek a školu pre deti, ktorým nebolo dopriate počuť tak, ako ostatným. No a o tom to celé je.
Ešte stále mám občas pocit, že to je len sen a niekto ma prebudí do reality. Napriek tomu, že som za posledné dva roky dostala všetkého vyše práva vrátane vysneného zamestnania, mi vnútorná intuícia - alebo neskutočne silná túžba? - nedali spávať.
Mám za sebou zvláštny deň, vlastne my všetci. Keď som ráno rozospatá vstávala, ešte som netušila, že takýto deň by som nedopriala zažiť nikomu z rodičov. O to viac si teraz večer vážim život a o to viac rešpektujem pravidlá, ktoré nám všetkým majú pomôcť normálne vedľa seba žiť.
Moje tretiacke dieťa mi prišlo domov zo školy s vážnym výrazom zodpovednosti. Momentálne majú v škole éru projektov a tak mi oznámilo, že na jej milovanú hodinu angličtiny má do budúceho týždňa pripraviť projekt o Halloweene.
Kratučká správa, ktorá bola len tak ledabolo na kraji novín, ma úplne dostala. A moje deti tiež – hlavne tie staršie. Večný problém a dôvod „triedneho“ boja medzi žiakmi či študentmi a učiteľmi totiž je: učebnice. Noste si ich všetky, vždy, kontrolujeme ich!
Dostala som od kamošky mail. Taká pekne prudká reakcia jedného človeka na návrhy pána poslanca Beblavého, čo s Rómami. Ako sa tu pekne 700 rokov priživujú a nik si s nimi nevie dať rady.
Toto ráno bolo nepríjemné od prvého okamihu. Miesto dvojnohého budíka v podobe môjho drahého a nežného prebúdzania mi pod vankúšom zadrnčal nezničiteľný signál budíka z mobilu. Polokom som zaregistrovala bielu tmu za oknom a sklo celé od kvapiek.
Slečna Samková má problémy - je Rómka, a ani jej vysoká škola a chuť učiť deti, ku ktorým sa učitelia nehrnú, jej nepomôžu. Prapodivné maniere riaditeľov škôl ju škrú, chce sa súdiť, aj keď ju stredisko pre ľudské práva nechalo v kaši.
Mlčanie neznamená vždy odchod. Mlčanie pre mnohých znamená hľadanie odpovedí na otázky, ktoré sú príliš zložité a príliš dôležité. Aj keď sa práve netýkali všetky mňa, naplnili moje leto.
Museli sme jednoducho ísť a bolo jedno ako. Keďže MHD - ak sa to tak dá nazvať - viac nepremáva ako premáva, presun na druhý koniec mesta sa musel udiať pešo.
Docestovala mi cez víkend mama. Nie je to už každý deň, a tak si to pekne užívame všetci - nalepení na nej od najväčšieho po najmenších. Medzitým som trošku dávala do poriadku jej veci, ktoré nestihla pre nával objatí dať na miesto.
Nálada pokleslá, čas pokročilý, výsledok mizivý, optimizmus žiadny. V hlave sa mi pripomína výrok ktoréhosi amerikánskeho veľčloveka o šiestich teóriach výchovy, ktoré parádne spľasli na počet nula, keď mal... šesť detí.
Vlak prišiel, moja gymnazistka docupkala na predné sedadlo, taška praskla na podlahu. Pár slovíčok, štartujem. A jucháme domov.
Sedel oproti mne, deväť rokov svojho malého života poskladaných do nešťastnej kôpky. Znovu po niekoľký krát v tomto mesiaci ma zničene prosil: "Mami, prelož ma do inej školy!"
Takto chodím od rána. Nie som schopná pozrieť sa na seba do zrkadla ani vtedy, keď si umývam zuby. Grimasy dnes nebudú.