Mária Kohutiarová
Keď chlap plače...
Môj otec je jednoduchý človek. Taký sediak, hrdý zeman-sedmoslivkár, so všetkým, čo k tomu patrí - aj dobrým, aj zlým. Vie byť tvrdý, a hrdý. Rozplakať ho?
Divožienka. Manželka svelého muža. Mama 7 krásnych originálov. Človek, ktorý neprestáva snívať, smiať sa, vidieť veci inak, ako sú na povrchu.Občas to bolí iných i mňa - nie je to predsa "normálne". Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Môj otec je jednoduchý človek. Taký sediak, hrdý zeman-sedmoslivkár, so všetkým, čo k tomu patrí - aj dobrým, aj zlým. Vie byť tvrdý, a hrdý. Rozplakať ho?
Posledné týždne som mala to šťastie byť častejšie s našim prateľom z druhého konca Slovenska.
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno mestečko. Ani ďaleko, ani blízko, v horách, s riekou s hlavátkami a vôňou medu.
Pamätáte si to? Ja veľmi dobre. Moje desaťročné oči zízali v časoch socializmu na všelijakých /vtedy tmavšich/ ľudkov, čo sa dopoludnia chodili hrabať do kontajnerov a zrejme tam čosi nachádzali.
„Mami, ako to bolo, keď som sa ja narodila?“ Opýtala sa ma moja mladšia dcéra. Tú historku o svojom pôrode naša čerstvo šesťročná pozná už odpredu aj odzadu a predsa sa jej nevie nabažiť a počúva ju s radosťou znovu a znovu. To isté platí aj o jej súrodencoch – zážitok, o ktorý boli ukrátení formou pamäti, si vkladajú do seba cez moje rozprávanie.
Aj vy máte občas večer pocit, že z vás deň vycucal všetku šťavu?
Jesenná prechádzka. Ešte teplé slnko sa hrá s Tvojimi dlaňami a nabíja ich neuveriteľnou horúčavou. Cítim ju cez kožu, preteká mi všetkými cievami a opíja ma viac, ako burčiak.
Potrebujem nový pas. Starý mám už neplatný, a keďže sa chystáme prejsť už len imaginárnu hranicu aj s deťmi, neostávalo mi nič iné, len sa vybrať do náruče polície.
Nemusím ani zatvárať oči. Mám istotu, že natiahnem ruku a dotknem sa toho, čím som.
...margarétky, čakanky, vlčie maky. A ešte spústu iných kvietkov sme mali v kancelárii pred 15 rokmi, čo ako bola otočená na sever a do okien nám "prívetivo plechovo" zízali kopcovité strechy tlačiarenských hál.
Výbuch v hlave, prudké bolesti a napriek konskému žalúdku pocit, že len v najmenšej miestnosti v byte mi bude dobre. Mátožím sa už druhý deň.
Pekelné teplo. Burina, záhrada, moje kríže vystreľujúce protesty o meter vyššie, než je moja oficiálna výška. A nad tým všetkým môj rozmýšľajúci "padrostek".
Leto. Človek sa túla so svojimi detvákmi, dychtivými po poznaní a niečom inom, ako je doma. A s nimi my.
Hovorím pokojne svojej polovičke, keď som mu pred pár minútami konečne pristála v náručí.
Naivka alebo človek, ktorý nevie, o čom je život. To sú jedny z tých krajších „komplimentov“, ktorých sa mi dostáva.
Zabaviť deti cez prázdniny vo vlastnej réžii kdekoľvek je záber. Čím väčší počet detí, rozdielnosť veku a pováh, tým horšie – pre rodiča. Asi je to všade rovnaké – hlavne školáci majú pocit, že ak nie sú v škole, tak všetky ikonky programu s názvom „poslušnosť“ a „zodpovednosť“ či nebodaj „povinnosti“ sa na dva mesiace uvedú do nečinnosti. Nezostáva nič iné, ako niečo zo zúfalstva na nich našiť.
Naše áno, a s veľkým nadšením. Najhoršie na tom je, že to mali po kom zdediť.
Tvrdne mi zadok z prastarej rádobystoličky pred ordináciou našej pediatričky a uši z mojich detí. Som na hrane, keď tu zrazu z dvier "zeme zasľúbenej" vychádza otec a syn.
Pred týždňom sa ma švagriná na záhrade opýtala: "Čo má Viki na krku? Také ružové bodky... Poštípalo ju niečo?"