"Vážne ste mali kontrakcie?" pýta sa ma podozrivo sestrička. Prikývnem a v mysli sa mi vynorí piatočný nočný kúpeľ ktorý ma dohnal závratnou rýchlosťou na pôrodnú sálu. Môj drahý bol presvedčený, že rodím. Ja nie, i keď blbo mi bolo.
"Lebo mne to nakreslilo toto!" dôrazne mi vysvetľuje ďalej sestra a máva mi pred nosom vytlačeným prúžkom papiera. Spodný riadok, kde mali byť obrysy Vysokých Tatier, pekne kopírujú rovinu kde žijeme. Je mi to jasné: Ostávam, tato ide domov. Tesne pred druhou v noci posielam kamoške správu, aby prestala drať kolená za môj rýchly pôrod a išla spať: v útulku nášho drobca je ticho. Generálka sa zrejme skončila.
Ráno ma prezerá lekár ktorého som nikdy k pôrodu nechcela. Nič nového. "Ale nejedzte, len pite! Keby náhodou..." povie mi sestrička. Našťastie obaja končia službu. Z toho, ktorý ich vymení, som vedľa: lekár, od ktorého som na protest odišla. Aj on je v rozpakoch - až takých, že ma vyšetrí prvý raz až podvečer.Zato sestrička je super. Mám raňajky, obed aj večeru - dva bačovské krajce chleba a ždibec masla. Ale hlavne - necítim sa byť na vzdychárni. Aj keď večer myslím na Mikuláška ako zaspáva bez mamy... Obyvateľ súkromného bazéna celý deň, okrem štikútky a kopancov, nič produktívne neurobil.
Nedeľa. Je ešte noc či nadránom? Niečo ma príšerne tlačí. "Pokojne," nariadim si a usilujem sa zmiasť drobca v brušku zmenami polohy. Nezaberá to veľmi. Pol šiestej ráno. Hrkoce monitor. Poslušne si nechám navliesť pásy a sondy. Skôr ako sa zapne prístroj, viem to aj bez neho. "Máte bolesti?" pýta sa ma staršia sestrička. "Ja veľa vydržím," usmievam sa, "ale už bolo čosi cítiť." Zdvihnuté obočie: "Aha, máte kontrakcie! Nevstávajte, dám vám ten penicilín kvôli streptokoku. Však viete."
Našťastie kvapká rýchlo. Za 20 minút nestíham ani počítať korálky vzduchu vyskakujúce na hladinu roztoku v infúznej fľaši. "Ešte niečo cítite?" pýta sa sestra opatrne. V duchu sa hreším za moju indiánsku výdrž. Nik mi neverí, že mi niečo je. "Áno, každých sedem minút." O chvíľu je tu ohrdnutý gynekológ: "Jeden a pol centimetra. To je ešte na dlhú trať," povie viac pre seba už vo svetri a v rifliach. Odchádza. Raňajky som nedostala. Zúfalo myslím na 6 koliesok ovocného komprimátu vo vrecku vetrovky. Tajné zásoby pre deti...
Miesto toho na mňa čaká niečo neromantické" vlažná sprcha, klystír (bŕŕŕ) a holenie... "Chcete si tú žiletku nechať?" pýta sa ma sestrička po dobre vykonanej práci. Keby sa nedívala tak vážne, aj sa usmejem.
Konečne! Prichádza môj lekár. Má službu a skvelú náladu, ako vždy. "No, do polnoci to stihneme... Urobíme zo zaslúžilej matky hviezdu. Dobre?" Vtipy. Uvoľnená nálada. "Dali ste jej raňajky? Nie? A čo tu bude hladná?" Sestra v okamihu beží po moju porciu. Vidím, že je mu teória klystíru pred pôrodom fuk. Je mi z toho veselo.
Opäť ležím. Je pol desiatej, konrakcie každých desať minút. Kvapká do mňa zvyšok penicilínu rýchlosťou umierajúceho slimáka. A ešte krv z predlaktia zo zle pichnutej ihly. Nemôžem sa ani pohnúť. Zato drobec očividne pracuje. Toto potrvá do jedenástej, myslím si. Každá bublinka sa predo mnou posmešne vykrúca. Má čas. Drobec nie. Kontrakcie pár minút pred poslednou výsmešnicou sú každé tri minúty. Skúšam vydržať. Fit lopta, WC, pár krokov hore - dolu. Je mi jasné, že napriek indiánskej výchove, na titulke žiadnych novín nebudem. Podávam hlásenie: "Sestrička, každé dve minúty..." Usilujem sa usmievať.
"Máte bolesti? obráti sa ku mne prekvapene od televízora. Ide v kuse už 24 hodín. Medzitým píšem správu milovanému "Bež!" Kým príde lekár, vzorne predýchavám všetky druhy psieho i mačacieho dýchania. "Nóóó, nebude z toho polnoc, poďte na pôrodnú sálu," vraví lekár. Dogúľam sa tam. "Manžela ste volali?" pýta sa sestrička s kľudom Angličana popri spojazdňovaní pôrodného lôžka. "Nie, len SMS. Idem mu zavolať." Gúľam sa späť na izbu. Na kolenách telefonujem. Po očku pozerám na prvorodičku ktorú doviezli ku mne ráno. Vidím, že má strach. Má pred sebou živú ukážku priebehu pôrodu.
"Kde ste? Na sálu!" volá sestrička zdesene. Aký zmätok zrazu. Veď už idem. "Poďte hore!" súri ma sestra. Lenže ten schodík pri kontrakcii nespravím. "No, poďte!" Už. "Je to také zlé? Tlačí vás do konečníka?" "Áááno," dychčím a zacítim na sebe dlaň. Jej parametre spoznám kdekoľvek. Môj drahý v nezaviazanom lekárskom plášti... "Nohy hore! Keď pôjde do konečníka, tlačte!" Ja viem, nie som hlúpa. Ale kde je lekár? Už "No, čo sa deje. Na čo čakáte, šestorodička? Viete kedy - tlačte!" Jeho pokojný hlas ma naštartuje. Skoôr ako príde na svoje miesto, Milan kričí "Hlavička!" Usilujem sa ako najlepšie viem. A zrazu - tlačila som vôbec? - iba uáááá... "Šimon, Šimonko..." šepká moja láska. "Uááá..."
Na hodinách je pravé poludnie. Som šesťnásobná mama. Teraz si ten pohľad z 10. poschodia Nemocnice sv. Lukáša konečne vychutnám.P.S. Tým, ktoré nevedia a chcú sa tešiť s nami: 31. decembra 2006 o 12:00 hod. nám bol daný syn Šimon Vojtech, hmotnosť 4.200g, výška 54cm. Sme zdraví ako ryby.
