Odhliadnuc od toho, že som sa vďaka takémuto prostrediu a jasne patriarchálnej rodine s deľbou práce na ženskú /všetko/ a mužskú /občas niečo/, trochu viac nadrela, naučila som sa mnoho o svete mužov. A to nielen preto, že som sa vedela skôr byciklovať a píliť drevo lepšie ako moji bratia.
Jednoducho cítim, že mi ten pragmaticko-filozofický jednoduchý mužský pohľad na svet vyhovuje. Ale aj tak som natoľko ženou, že niektoré veci sú stále mimo mňa a mojej logiky.
Tak napríklad: dodnes nechápem, aké časové jednotky používa môj muž. Rád sa vyjadruje slovíčkami: "minútku", "sekundu", "už". V mojej predstave to znamená ozaj minútu, sekundu a "dvíham sa, idem". Lenže napriek jednoznačnej kontrole podľa platného časového meradla v hodinách nám nevychádza zhoda v trvaní mojich a jeho "sekúnd". Hm.
Vec druhá: filozofické myslenie. Mám vďaka Bohu muža, ktorý ma rád a dlho počúva a ozaj počúva. A ja som zas tá typická žena, ktorá keď rozpráva, tak ... rozpráva. Lenže "milujem", keď po siahodlhom monológu s jemne erotickými zbraňami smerujúcom k riešeniu závažného /aspoň z môjho pohľadu/ problému mi môj drahý nezúčastnene povie: "Uvidíme." Alebo aj: "Možno". Nuž nie som natoľko trafená hus, aby ma musel utešovať takýmito formulkami, zvlášť keď vidím, že sa mu do toho nechce, alebo že má na to pádny dôvod, prečo nie. Prosím, povedať!!!
Klasika. Snažím sa ho občas prekvapiť. Namaľujem sa. Urobím si iný účes. Použíjem parfum z našej svadby. Urobím novú výzdobu na vchodové dvere nášho bytu /!/. Šuchnem mu čokoládu do skrine na košele. A hoci sa tvárim ako čerstvý objaviteľ Krištof Kolumbus, až sa v prípade môjho výskytu na ulici za mnou každý obzerá, môj milovaný... nevidí. Čosi sa mu nezdá, ale zväčša mu to trvá nejakých pekných pár... hodín, pokiaľ ho milosrdne nestrčím rovno pred vec, lebo mi dochádza trpezlivosť a túžim po reakcii. Stopercentná úspešnosť projektu "okamžitá pozornosť" funguje s fantastickou reakciou slov, pohľadu a psychlogickej zmeny správania sa len v jedinom prípade. Keď som šteklivo /ne/oblečená.
A potom ešte také "perličky". Když dva dělají totéž, není to vždy totéž. Keď vešiam prádlo na balkón ja... a keď on. Slzy mi tečú od kombinácie smiechu, nehy, nadšenia /robí to dobrovoľne, aby ma prekvapil/ a lásky. Keď sa obliekam drobcov... a keď on. Také polohy pri obliekaní /otca aj dieťaťa/ by si zaslúžili nomináciu niekde na cirkusové číslo. Keď ja upratujem... a keď upratuje on. Ach. A tak by sme mohli pokračovať. Však to má každá baba doma.
Ale ja sa nehnevám. A všetky tieto kvázi "lapsusy" beriem ako treba. A stále svojho muža ľúbim.
Kamošim sa stále so všetkými chlapmi od plienok po dedkovskú paličku. Pokiaľ práve nerobia jedinú činnosť, ktorá mi na mužoch lezie na nervy: ak bez ohľadu na vek neznačkujú štýlom detinskej prostoty nášho Mikiláša odvykajúceho si od plienok hocaký kút verejného priestranstva.
Tak čaute, chlapci.
