Oči, ktoré som mala zlepené ešte z obedného šlofíka pri najmenšom, sa mi okamžite rozlepili.
"Ale prečo, Kubko?"
Šialene smutný princ mi odpovedal: "Veď si vôbec nerozumiem so spolužiakmi. Vieš, čo mi dnes povedali?"
Dívam sa na toto svoje dieťa, ktoré každý už na prvý pohľad musí mať rád - ešte stále vyzerá detsky anjelsky. Modrý kukuč, milá tvár, blond vlnité vlasy.
Dívam sa na neho a nechápem. V rámci utuženia vzťahov som navrhla pred nedávnom, aby k nám pozval spolužiakov. Dostal nové lego, skladali ho spolu. Híkanie, obzeranie chalanskej izby. Videla som, aký je Jakub hrdý na "ich" námornícke hniezdo. To robila mama, prehodil vtedy len tak.
"Dnes mi povedali, že mám najprísnejšiu mamu na svete, že mi nič nedovolí, že nemôžem robiť, čo chcem...že nemôžem chodiť na futbal. Že mám blbý počítač, že aj tak na ňom nemôžem byť hocikedy, nemám na ňom nič normálne, že... "
Prúd obvinení tiekol dobrých pár minút. Videla som, ako je z toho zničený. Nedokázal mňa a seba obhájiť voči pretlaku a sile, proti niečomu, čo raz bude "spoločenským tlakom" alebo "vox populi". A dalo mu to pekne po ... a po ideáloch.
Pregĺgam a opatrne sondujem: "Kto ti to povedal?
"Tomáš, Max a Frida..." Zamňaukalo moje opustené mača.
"Frida? Veď tá u nás nikdy nebola?
"Ja viem. Ale keď hučia, tak hučia... Zamňaučalo moje mača ešte zúfalejšie.
Chvíľu to s ním všetko predýchavam. Hodina pravdy šteklí môj žalúdok.
"Áno, som prísna mama. Chcem totiž z teba vychovať dobrého človeka a preto cítim zodpovednosť za to, čo robíš, kde robíš a s kým robíš. To je zlé? Trvám na tom, že v živote existujú aj povinnosti, a začínaš s nimi tu doma. Ty by si chcel, aby som bola taká iná mama?"
Mača z 3.A pokrúti hlavou.
"Jakub, povedz mi, kto z vašich chalanov chodí na hudobku?" Brnkám na strunu jeho obľúbeného nástroja, ktorý si vybral sám.
"Nik."
"A kto z chalanov chodí na výtvarku?" Skúšam znovu Kubovu silnú stránku, kde máme spojenca v jeho šikovnosti, talente a skvelej pani učiteľke.
"Nikto".
"Pozri sa, syn môj...Snažím sa v tebe rozvíjať s tvojou pomocou tie schopnosti, ktoré si dostal a ktoré budú pre teba dobré. Že nechodíš na futbal? Vieš, prečo to je. Nemám nič proti kopaniu do lopty, mám niečo proti prostrediu, ktoré tam je. Ja nechcem, aby si sa mi pokazil."
Jakub uprie na mňa smutný pohľad: "Tak ma prelož do inej školy...nemusí to byť v tomto meste!"
Povzdych.
"Nie je to také jednoduché, Jakub. Dochádzať je momentálne pre teba nemožné. A nadôvažok, neviem ti zaručiť, že to inde bude lepšie. Všade, v každej škole, v každej triede, sa nájdu blbci."
"Tak choď za pani učiteľkou a rieš to, ako Dianina babka!"
Chce sa mi smiať pri tej tragikomickej spomienke. "Ty by si chcel, aby som urobila taký randál pred celou triedou, ako ona?" Chvíľu sa rozprávame, končíme uzavretím dohody o pohovore s p. učiteľkou. Hľadáme aspoň niekoho z chalanov, s kým sa snáď bude dať kamošiť. Potom ho volám do obývačky a vysypem pred neho fúru dvd so vzdelávacími programami pre deti. Od ocka. Kupoval ich s chalanským nadšením bádateľa. Majú také jeho spolužiaci?
Situáciu sme dnes nejak ustáli. Čo bude ďalej, ako sa bude učiť žiť, netuším.
Viem len, že oveľa viac, ako som si myslela, musím byť jeho pevným bodom, istotou, že ide správnou cestou - aj keď sám.
Ale teraz, večer, to nosím v sebe ako jeden veľký otáznik. Kam smerujeme, keď dieťa, ktoré sa prirodzene dobre učí, je slušné, bez systematických zúfalých výkrikov učiteľov a nečítaných poznámok v žiackej knižke, je odmietané? Keď pre kamarátstvo je rozhodujúce, kto sa vie cez prestávku lepšie strieľať, naháňať, biť, kto má - vrátane dievčat - víziu povolania s názvom "kukláči"? Kto má budúcnosť? Ten, čo pozná všetky horory, ale nepozná žiadne hranice správania sa, zaujímavé knihy a neobjavuje miesta a svet?
Alebo?....
