"Tak o tom by som niekedy aj pochybovala!" Zahlásim jej do telefónu.
Zdesene sa ma pýta: "Prečo?"
Eva je síce riadna sekera, ale nikdy sa ešte nepokúšala prekonať hranice bežnej tradičnej ženskej roly a je tak celkom spokojná.
Na rozdiel odo mňa.
Naťahujem ju: "No, skús uhádnuť, čo som si včera večer kúpila, keď som si večer vyrazila od detí na nákup?!"
"Háby!" Zahlási so stopercentnou istotou do telefónu moja kamoška.
Moja odpoveď je ešte stručnejšia, ako jej: "Nie! Máš ešte dve možnosti!
"No tak kozmetiku!" To bol už trochu zúfalejší pokus, lebo ja a kozmetika... to je pravdepodobnosť nízkeho výskytu, ak nerátam krém, zubnú pastu a kefku, šampón a občas nejaký ten rúž. A Eva isto myslela nejaký ten vyšší level kozmetiky.
"Nie!" Zaznie druhýkrát z mojej strany šnúry. "Skús ešte raz, máš posledný pokus!"
Cítim, ako druhý koniec telefónu kdesi v polovičke mesta gúľa očami. "Ja ti neviem... vzdávam sa, netuším, čo iné by si si mohla kúpiť?!"
Nepopustím. Chcem od nej odpoveď. Možno preto, lebo pri pomyslení na výsledok môjho včerajšieho nákupu pociťujem stále tú šialenú radosť, nadšenie z nového, splnenie sníčka, vôňu toho, čo mám rada. "Skús ešte hádať!"
Chvíľu je v telefóne ticho. "Tak potom niečo do domácnosti...!"
No, to by už mohlo byť... ale čo?" Pokúšam. Robí mi to radosť, lebo neuhádne!
"Mária, ja už skutočne neviem, niečo také, čo potrebuješ..." Cítim, že má na jazyku slovíčko "kuchynské", ale bojí sa ho vysloviť. "Tak mi to už povedz!
"Kúpila som si.... priamočiaru pílu!" Oznámim víťazoslávne, duplikujúc dôrazne slovo "pílu" a je mi trošku ľúto, že nemám videotelefón, nech si Eva užije tých mojich nadšených iskričiek v očiach.
Lenže mám pocit, že sa to tam nejako zaseklo.
Po chvíli sa predsa len ozve život.
"Pre pána kráľa, a to čo s tým budeš robiť?"
"Všeličo, v prvom rade napílim doštičky na naše obrázky..."
Eve sa vráti dych a dôrazne ma prosí, aby som tú pílu nepoužívala pri deťoch.
No však.
Keby tá vedela...
Ako som v siedmom mesiaci tehotenstva rýľovala do hĺbky a sediac na našej zarastenej hruške s bruškom ako svet pílila prebytočné konáre.
Ako som pred dvoma týždňami šik nahodená na cestu do Bratislavy najprv vliezla pod kapotu nášho veľkého Fiata, aby som vyliezla zamazaná od oleja a kadečoho. Bolo treba vymeniť žiarovku, nesvietila nám parkovačka.
Alebo ako som pred týždňom visela na skype s našim kamarátom, aby som absolvovala krátku inštruktáž dosť technického razenia ohľadne najvýhodnejšieho spôsobu kúrenia v rodinnom dome. Keď som to - laicky - referovala môjmu drahému, iba zahlásil: "Som rád, že ťa to baví... Ja som z toho vedľa."
A dnes som si bola kúpiť šróby, lebo treba opraviť pánty na skrini. A vymeniť žiarivku v kúpelni. Natrieť a prilepiť prahy. A...
Vôbec si nepripadám ako feministka, ktorá musí za každú cenu vedieť to, čo muž.
Iba ma to jednoducho baví, byť žena do koča i do voza. /I keď elektriku mám zakázanú a bojím sa jej/.
O to viac, že sa s mojou polovičkou pekne dopĺňame a lepšie nákupy ako on neurobí nik.
A tak sa predsa len môžem cítiť úplne normálna.
Musím to tej Eve povedať.
