Kým som sa pokúšala presvedčiť môj nový mobil, aby prestal kvičať, vystrčila som nohy do nepríjemného, sychravého bytu.
Konečne sa mi podarilo mobil umlčať. Zvonček zmizol, na displeji svietila len nová správa.
"...Šimonko sa nám narodil pre nebo..."
Chvíľu mi nedochádzalo, ale po pár minútach som bola prebratá nadobro.
Šimonko... to môže byť len... ach, nie!
Bol to ten Šimonko.
Vytúžené tretie dieťatko mojich kamarátov.
Narodil sa, aby odišiel naspäť.
Neviem odpovede, čo sa stalo: prišiel načas a parametre jeho detského telíčka boli skvelé.
Len od rána, ako chodím, mám všade pred očami nadšené Katkine oči, keď hovorila o ich bábätku... o ich treťom beťárovi, ktorý mal pribudnúť k dvom živým, blonďatým, kučeravým chlapcom s veľkými modrými očami... Mal prísť do rodiny, kde ho očakávali a milovali od prvého okamihu.
Mám dušu od rána ako na "trní" - veď je jedno, či mama príde o prvé, tretie, či piate - vždy to rovnako bolí.
Zároveň napriek večnému džavotu mojej zostavy stále cítim v sebe jedno: život je dar, každé dieťa je dar.
Vďaka chlapčekovi, ktorého už nik nezobudí, sa snažím byť dnes lepšou mamou pre deti, ktoré mi boli darované... a lepšou sestrou v utrpení a súcite pre Katku.
Myslím na jej deväť mesiacov nádeje a súžitia, ktoré poznačia každú ženu nezmazateľnou pečaťou vzťahu matka - dieťa.
Buď silná, Katka.. Boh ťa uteš.
A - do videnia v nebi, Šimonko...
