Nemám úniku. Fungujem ako mama 24 hodín denne.
Premýšľam. Do akej miery je to únavné?
Do akej otravné?
Nakoľko adrenalínové?
Pokiaľ napĺňajúce?
Prehadzujem ten svoj horúci status v ruke. Groš, ktorý otáčam pre seba, je taký obšúchaný, že občas sama neverím jeho hodnote.
Rodičovstvo je absolútna drina. Dobrovoľná, nezaplatiteľná, vytáčajúca... A zároveň jedinečná, dávajúca pocit plnosti a vedomia, že niečo tu po mne ostane.
Napriek tomu, že sa často cítim ako oblastná pobočka miestneho policajného zboru.
Napriek tomu, že riešim denne závažnejšie kauzy, ako Európsky súd v Štrassburgu.
Napriek tomu, že musím vedieť, čo netuším, vytušiť to, čo nevidno, nahmatať to, čo ešte len zajtra narastie, vedieť presne, čo, kto, kedy a kam. Mať páky na všetko a liek na všetky boliestky zvonka i zdnuka.
Napriek tomu, že mám zostať pokojná, aj keď okoliu vyliezajú oči z jamiek. Vrcholy predsa lákajú deti odjakživa a je jedno či je to skriňa, chladnička alebo obrazovka PC. Skríknuť znamená riskovať pád a... radšej nemyslieť.
Napriek tomu, že mám byť nad vecou, hoci už vo mne vrie.
Napriek tomu, že mám vedieť najlepšie zo všetkých odpúšťať, pritúliť, pohladiť a naštartovať.
Napriek tomu, že po tisíci raz likvidujem nepotrebné v povahách a po tisíci raz privolávam krásne tajomstvo osobnosti v každom z nich.
Napriek tomu, že očakávania sú pre nadčloveka a ja cítim obyčajnosť, omylnosť, nervozitu.
Napriek tomu, že musím presne vedieť, kde sa nachádza peňaženka s dokladmi mojej dcéry, v akom stave sušenia sú synove ponožky, koľko kráterov má Mesiac, aká dlhá je cesta do Austrálie a naspäť, kedy vycvrliká drobec svoje kvapky do WC a kde je hranica medzi jašením a trucovaním.
Napriek tomu, že šediviem, občas strácam ilúzie o vlastnej schopnosti vychovávať, a "koukám", čože to moje dietka dokážu prevádzať za dverami našej domácnosti.
Napriek tomu, že absolútne nemám problémy so zaspávaním na tých pár hodín.
Napriek tomu som tu a cítim plnosť každej minúty, ktorú som s nimi.
Napriek tomu sa učím od nich, stále snívam, akí budú, keď vyrastú, smejem sa na ich plánoch, počúvam ich tajomstvá, hovorím im "prepáčte" a "skúsme to inak".
Napriek tomu a práve pre to.
Nie je to jednoduché.
Padám do kolien. Je osem hodín večer, a ja dostávam tri životabudiče.
Bozky mľasnú.
"...dobrú noc, mami... ľúbim ťa..."
Občas sa cítim vinná, že nedokážem únavou dať do hlasu viac nehy.
Občas som príliš dospelá a ťažšie zabúdam na zlé, ako oni.
"Dobrú noc."
A keď moje zhmotnené sny trošku neochotne miznú za záhybom dverí, cítim istotu, že som na správnom mieste v správny čas.
Možno o toto práve ide.
Napriek všetkému by som nemenila.
