Budatín, štyridsiate roky. Juliana vo svojej, ešte prednedávnom starodievockej pevnej, plnej postave, vynáša dubové skrine von dverami malého domca. Deti,ktoré po troch mesiacoch získala sobášom s Tomášom, sedeli ticho na voze. Všetkých päť. Táto žena im bola viac, ako im tlačili do hlavy ich tetky. Nebola to žiadna macocha. Kvôli nim tu neostane ani chvíľu dlhšie - nebudú mlieko ich kravy piť tetky, kým deti sedia o vode. Tomáš je na železnici, výhybkársky domček ho nepustí. A ona už nemôže čakať. Povoz zohnala. Domček budú mať síce menší, ale svoj a na druhom konci mesta. Dubová skriňa padla ticho na vŕzgajúcu dosku voza.
Strih.
Osemdesiate roky.Tmavočierne husté vlasy mojej mamy tvrdohlavo vystrkovali dolu z hlavy jej maliarsku lodičku, zloženú z novín. Mama stála na rebríku a energickými pohybmi natierala strop. Nábytok, cnostne zahalený, čakal, kedy mama - podľa nášho otca - dokončí tú sodomu a gomoru a urobí v našom bydle poriadok. Aj sme robili. S nadšením sme prenášali skrine a hľadali x-tú možnosť, ako môže priestor necelých 65m2 vyzerať zas inak. Z mamy tieklo. Nielen pot, ale aj nadšenie, vzdor, zanovitosť neostať tak, lebo sa tatovi nechce doma ani prstom pohnúť.
Strih.
Toť pred týždňom, kdesi na úplne inom konci Slovenska. Kreslo, vynesené mojim drahým a susedom až na šieste poschodie, sa ešte sušilo z potu ich oboch. Nezmestilo sa do výťahu a ja som už nemala to srdce im povedať, že ešte chcem presunúť postele. Ráno. Chlap v práci, návrat až potme. Deti vtedy pôjdu spať a tak sa tešia na zmenu! Ja ešte viac... Nech nik teraz nezvoní a nevolá. Ten skvelý pocit - hýbem svetom, mojim malým svetom, čo sú to "len" postele prenášané z izby do izby. Celkový počet asistentov - ja a štyri deti. Mokrá ako myš. Je myš šťastná, keď si vylepší bývanie v diere sama bez myšiaka? Ja som. Zvládla som to!!!
Stará mama, mama, ja.
Myslite si o tom, čo chcete.
