Stalo sa.
A nie celkom chcene a plánovane.
Volám ako inokedy s mojou mamou. Čo už, keď sme baby a k tomu príliš ďaleko od seba?
Naraz mi len vraví: "Tvoj otec, keď včera dotelefonoval, plakal.
"Plakal? Prečo?" Nič z onoho rozhovoru mi nepríde na potenie očí, tobôž nie u chlapa. Veď - iba s ním rozprávali chlapci, boli chorí a starkého žerú aj s topánkami. Majú už len jedného - jeho.
Mama sa chvíľu odmlčala.
"Tvoj otec plakal preto, lebo konečne rozumel svojho vnuka, čo hovorí.
Prehltla som. Lebo aj ja viem, že sa majú s Mikim veľmi radi. Možno aj preto, že náš piaty je taký jednoduchý praktik, rovnako, ako môj otec.
....
Náš Miki má dnes šesť rokov. To, že ho môj otec rozumel až po toľkom čase, má príčinu inde.
Miki nám rozprával málo, aj to málo zrozumiteľne. Viac používal svoju divnú "svahilčinu" - najviac vtedy, keď prišiel do sresovej situácie, kedy nepomáhalo ani ukázať, ani pohladiť a čas tlačil. Hľadanie príčiny trvalo. Najprv "počkajte, však aj tí starší začali neskoro". Potom logopédia, spolupráca niekedy fajn, niekedy aj bod mrazu bol málo. Zlý očný kontakt, utiahnutosť. Nakoniec - aj my doma sme Mikiho brali ako malého flegmatika.
Až ma teraz mrazí. Nikdy sme však netušili to, čo priniesla šnúra vyšetrení za účelom nájsť príčinu problémov v reči. A predpokladali by sme ju o to menej, o čo viac ja presne tú istú diagnózu a to s horšími percentami mám.
Nášmu Mikulášovi pred trištvrte rokom zistili obojstrannú stredne ťažkú poruchu sluchu.
Šok a myšlienky "ako je to možné" a "kedy sa to stalo?", vrátane obrazu z pôrodnice, kedy mi 2x prišli oznámiť, že sluch je v poriadku, trvali len pár dní.Aj porovnávanie situácii a zvukov, kedy on počul a ja nie.
Prestali sme riešiť, čo bolo, začali sme riešiť, čo bude.
Prišiel strojček na obe uši, zvykanie a tiež cesta k skvelým profesionálom, s úžasným prístupom, vďaka ktorým náš Miki rozpráva síce trochu brblavo - lebo nám ešte všetky hlásky nejdú, ale konečne sú to celé vety, pocity, zábava, smiech, prekáranie, aj riešenie vážnych "filozofických" otázok, na ktoré som čakala roky...a teraz sa valia z neho prúdom. Je úžasné počuť, že ono pochopenie a správne zaradenie vecí, skutočností, osôb a javov, ktoré mal dovtedy v očiach, a ktoré napriek tomu, že nepočul, vedel úžasne preniesť do života a správania, vie teraz vypovedať.
... a každý náš rozhovor - ako ich je teraz veľa, aj na tých najbizardnejších miestach - sa končí objatím nášho syna a vetou, ktorá mi u neho nikdy nezovšednie - lebo tých 5 rokov bude doháňať do konca života: "Mamiiiii? Lúbim ta..."
...
...Oci, ja ti rozumiem... aj mne sa potia oči...
