Sedela som tam aj ja s drobcami.
Bacil sa veľkomožne rozhodol, že nás pokorí.
A to som ešte netušila, že nás pokorí niekto iný.
Čím viac sa ručička hodín prechyľuje do poslednej hodiny predpoludním, tým viac atmosféra v čakárni hustne. Dojčiatko plače ešte zúfalejšie.
Dvere sa však stále neotvárajú. Ktovie, čo sa deje?
Zrazu sa pred dverami do ordinácie objaví žena-vamp. Super oblečená, perfektne nalíčená, s klipovým záznamníkom pod pazuchou, vysoké štekle klopkajú. Matky svorne vzdychnú: Farmaceutický reprezentant v sukni. Zaklope, dvere sa otvoria a ona sebavedome vpláva dnu.
Zatvorí. Na chodbe ostáva po nej oblak vône a prevrátené oči zákonných zástupcov.
A čas pekne beží, ako má zvykom.
Mňa už tiež omína zadok. O pár desiatok minút musím vyzdvihnúť prváčku zo školy. Zúrivo prepočítavam trasu na minútu s vedomím dvoch závaží - jedno v kočíku, druhé za ruku, kombinujem to s prechádzaním cez rušnú cestu a borením sa rozmočeným poľným chodníkom medzi nemocnicou a sídliskom, kde bývame. Ešte päť minút, inak to nestíhame.
Kým sa rozhodujem, koľko sedúnd ešte vydržím čakať, dočkám sa farmaceutickej verzie č. 2, akurát že v inom farebnom prevedení. Ostatné sa odohráva ako v prvom dejstve.
Vzdávam to. Obliekam revúcich chalanov a odchádzam.
Ale je mi ľúto, zúrivo a zároveň blbo.
Chápem, že aj tie dve divy nesú ukázať našej skvelej lekárke nové lieky, ktoré môžu pomôcť aj nám. Som im za to vďačná.
Ale nie som vďačná za to, kedy to robia - pretože čas, ktorý si vyberajú, je časom, ktorý má naša lekárka vyhradený pre pacientov. A k tomu pre malých pacientov. Tí sú akosi menej trpezliví a chápaví, ako tí veľkí, ktorým to tiež - samozrejme - lezie na nervy.
Ten, kto trčal s chorým dieťaťom u lekára, vie, o čom hovorím.
A tak si drzo myslím, že prednosť mal mať niekto iný.
