Cesta nie je ani ďaleká, ani krátka, nie vždy sa mi dá po našich cezpoľných dobehnúť ako taxislužba. A oni to vedia.
Viki je teda rada, že sedí a vidím, že má pocit domova - hoci ešte nie je doma. A že jej je dobre.
Režeme zákruty jednuu po druhej, je ich dosť. Pikošky zo školy vrátane očných cvičení nad niektorými učiteľmi. Predposledná zákruta.
Zastávka vedľa školy nie je prázdna, hoci do odchodu prímestského autobusu je ešte dosť času. Zakývam dievčatám na nej, poznáme sa.
A kým moje dieťa špekuluje, čo si dá na olovrant a či máme rožky - inak, obľúbená strava puberťákov - pokojne poviem:
"Choď sa najesť, vysadím ťa pred domom. Idem zaviesť Pavlínu a Lindu do Hodov, vystoja tu dieru."
Viki na mňa prekvapene pozrie: "A to sa ti chce?"
Celkom ju chápem. Je vedro, v Taliansku je ešte siesta, a aj na Slovensku má človek v tomto čase útlm.
Ale aj tak otáčam auto a nakladám dievčatá, v priebehu piatich minút je po celej aktion.
Neviem, či treba Viki niečo rozprávať a mútiť jej hlavu moralistickými prednáškami.
Pridobre si pamätám, ako som bola naučená robiť nezištne dobro ja.
Môže za to moja mama. Nikdy sa nepýtala, nikdy nerobila okolky, ale zato vždy vedela komukoľvek pomôcť tak, že to padlo ako - prepytujem - riť na šerbeľ.Bolo jedno, či len videla - a nos na ľudí a ich potreby má doteraz, či jej niekto pošuškal a či sa dokonca ktosi len tak vyžaloval - lebo mama vedela neuveriteľne trpezlivo počúvať.
Bez toho, aby do mňa natláčala kaleráby o nezištnosti, naučila ma dávať iným svoj čas, svoje uši, svoje ruky,svoje srdce, jednoducho niečo viac, ako sa musí a ako je nevyhnutné, niečo viac, ako je to, či sa mi chce.
Naučila som sa žiť s druhými a je to pre mňa také prirodzené, ako dýchanie.
Jednoducho - len tak. Aby aj druhým bolo dobre.
A tento bacil dobra sa nalepšie šíri pozorovaním.
A tak v tichu dúfam, že jedného dňa to príde aj do života našich detí, bez toho, aby sa tým chválili a aby im to prišlo nevhodné.
Len tak. Pre dobro.
