Lenže už pekných pár týždňov počúvam: "Aký je len ten byt lukratívny! Aký by bol krásny, keď sa zrekonštruuje! A nezabudni, je v širšom centre Bratislavy... bude vám dosť veľký. Je z neho úchvatný výhľad!"
Veď to práve. Mňa ako starého horala uchvacuje úplne niečo iné ako Bajkalská plná áut od 0.00 h do 24.00 h a z druhého konca pohľad na nekonečnnú betónovú džungľu. A ani jedného z nás nejak nedvíha od hrdosti fakt, že by sme mohli bývať v hlavnom meste. Nehovoriac už o iných faktoroch. Nato mi práve túto nedeľu môj braček pekne diplomaticky naznačil, že som trafená.
Vzalo ma to. Vyrevala som sa. Na pár dní som bola vyradená z normálneho chodu.
Lenže už som tu. Dnes som sa hrala so svojimi detvákmi na dvore. Skákala som škôlku. Robili sme si preteky v preťahovaní sa lanom. Naháňala som sa s Mikuláškom. Dievčatá si v kríkoch urobili domček. Šimonkovi svietili očká. A práve som dojedla čokoládový puding, ktorý mi s láskou potajomky doručil môj drahý. Cítila som sa šťastná v tej všivavej Galante.
Pretože pre nás je lukratívne niečo úplne iné.
Byť čo najčastejšie spolu.
Veľa sa rozprávať s každým dieťaťom a s mojou láskou.
Občas sa vykašľať na robotu a pritúliť sa k sebe.
Šuškať si tajomstvá a sny.
Vyrábať prekvapká vlasnými rukami.
Blázniť sa, keď nám na to príde chuť.
Cítiť vôňu milovaných hôr, keď stojím na večernom balkóne a ukladá sa do nich slnko.
Nekomentovať beťársky vylízanú fľašu Nutely rôznymi veľkosťami prstov.
Zliepať po troškách koruniek a práce a ochoty nás i iných naše malé kráľovstvo, kde o každom klinčeku viem, kto ho zatĺkol. Má to nadosmrti u mňa.
Tešíť sa z mokrej prasiatkovej pusy nášho dvojročného špunta.
Milovať a byť milovaná.
Byť sama sebou napriek všetkým a práve pre to, a tešiť sa z toho.
Lukratívne je pre nás žiť jednoducho.
Krásny večer...
