Je neuveriteľné, ako deťom záleží na poznaní toho, čo nezažili, a ako to dokážu skvele kombinovať s tým, čo zažili a poznajú. A nech na ne frfleme akokoľvek kvôli povahe či správaniu, jedno je isté: majú úžasný cit, ak nie priam zmysel vytušiť vo veciach a vzťahoch to podstatné a nájsť niť, ktorá sa ťahá rokmi a stáročiami.
Často premýšľam nad tým, aké spletité cestičky má náš život, aké všelijaké kombinácie „keby“ a „ak“ by existovali pri nepoužití cesty, pre ktorú sme sa rozhodli a rozhodujeme stále. Niekedy to nie je celkom jednoduché a dobrovoľné, život si nás postrčí – tak ako aj generácie pred nami – tam, kam máme byť postavení.
Toto tajomstvo, prepletajúce sa každou rodinou v podobe všakovakých historiek smutnejších či občas až komických, ma fascinuje rovnako ako aj naše deti. Hlcem tie príbehy znovu, aj ako rozprávač, ešte silnejšie vtedy, keď sa na miesto rozprávača dejín dostane moja mama alebo niekto starší z rodiny, aby slovom a spomienkou vylovil z dávnych čias to špecifické, jedinečné, odžité, ten „genius familie“. Ako dieťa som rozprávanie o našej rodine brala ako „domácu rozprávku“, kde som mala vlastné „ilustrácie“ v podobe fotografií, pretože som starých rodičov zažila len veľmi krátko a do dospelosti som si užila len otcovu mamu.
Cítim, aké je veľmi dôležité nadviazať niť pamäte na tú odstrihnutú po našich prarodičoch z oboch strán – veď si od nich nesieme spústu génov, schopností aj neschopností, predpokladov, talentov a to oné neznáme, očarujúce „čosi“, čo má každá rodina iné. Len takto, poznajúc minulé, vieme byť skutočnými pokračovateľmi rodu, nech už to pred nami bolo akékoľvek.
Z toho dôvodu deťom nikdy neodopriem tú chvíľku, kedy si spolu sadneme na „hodinu rodinnej histórie“. Vidím, že ich to napĺňa a sú hrdí, kam patria. Nedelím rodinu na moju a manželovu, je to NAŠA rodina, naši dedovia, naše staré mamy, tetky, ujkovia...
Bežne deťom poviem: „Si celkom taký, ako tvoja teta Hela – tvrdohlavá a papuľnatá, celkom do sveta“ alebo „Si ako moja stará mama – sama proti všetkým, hrdá a nezlomná“. Nachádzať stopy rodu vo svojich deťoch je tá najúžasnejšia detektívna úloha, akú poznám.
A aby som do tej kôpky spomienok pre svoje vnúčatá pridala aj ja to svoje zo mlyna, už druhý rok jednoducho zacvakám a postavím deti pred objektív „normálneho fotografa“. Tie očarujúce fotografie mojich starých rodičov, ich detí v starodávnom fotografickom čiernobielom ovále, s kolorovanými očami mi prinášajú vôňu sveta, ktorý bol a v ktorom ja pokračujem. Sú to také iné obrázky, ako tie z krájania torty, z ihriska, zo súťaže či dovolenky. Sú to fotky spolupatričnosti a je zvláštne, že napriek „formálnosti“ prostredia z očí mojich drahých už odídených presne môžem vyčítať to, čím boli a čím žili. Nech to teda môžu takto čítať aj tí po nás.
„Mami, a ako to bolo keď si mala toľko rokov, čo ja?“
Sadám si a rozprávam.
