Človek si nemôže ani dovoliť byť veľmi zlý, keď ho čosi trápi, lebo má doma deti a tie všetko vidia a počujú. A tak sa snaží... až sa nesnaží.
Nie som hltač zázračných piruliek podľa farmaceutických reklám. A hoci ovládam teoreticky prvú pomoc pri migréne na jednotku, /koľko krát som tým kŕmila mne milé duše v stave mne teraz podobnom/, nejak nemám v kompótovom a lekvárovom čase šancu a tak na seba kašlem. Slušný výkon...
Poobede to už ale vzdám.
Plesnem sa na posteľ v detskej izbe na brucho v nádeji, že moja hlava pochopí povel "pohov" a bolesť sa uvoľní.
Deti ten impulz zacítili okamžite.
Šimon ma bozkáva mokrými prasiatkovskými pusinkami a Miki objíma moju zmoženú hlavu tak vášnivo, až mám pocit, že už hádam ani nie je moja.
Samuel z vedľajšej postele začne so mnou bezprostredne konzultovať vážny dopravný problém.
Najlepšie sa situácie chopí Dorotka.
"Jéj, aké máš krásne vlasy! Ja ťa idem česať, môžem?" žobroní nesmelo. Nikdy som tým nebola nadšená, moje neposedné kučery nie sú zrovna česacia hlava a zúrivo odolávajú inej ruke s hrebeňom, ako tej mojej.
Teraz už som taká vygumovaná, že sa nezmôžem na odpor.
"Dobre, ale dones kefu a gumičky."
Môjmu dieťatu narástli krídla.
Ešte sa síce vráti trikrát, lebo najprv zabudne jednu gumičku, potom jej obe ukradne Šimon a nakoniec zistí, že nemá tú kefu... ale predsa len sa jej podarí sadnúť si k mojej hlave a začne ma česať.
"Prepáč, že ťa budem trochu kvákať," povie vážne a jemne, čo je u nej nezvyklé, "ale ešte som ťa nikdy nečesala a tak som trochu neskúsená."
Chce sa mi smiať. Miesto toho len zatváram oči a nech sa deje, čo chce.
"Urobím ti nový účes," počujem svoju obľúbenú hlášku z Dorkiných úst. Tým vyjadrením presviedčam denne svoju dcéru, aby sa nechala učesať. Pretože o nej je asi tá pesnička "nerada sa češe, nerada umýva".
"A budem to mať pekné?" Pýtam sa opatrne, kým Dorka - podľa mojich pocitov - len tak spakruky berie do kefy pár prameňov vlasov a stáča ich neuveriteľne zručne a pevne do vrkoča.
"Budeš mať krásne vrkoče", nadšene mi zahlási. Napodiv, to detské kmásanie kefou, čo ako opatrné, mi robí neuveriteľne dobre. Ktovie, možno pre tú nebývalú nehu detských rúk, ktorú si nechávam tak často /hlúpo/uniknúť.
Čochvíľa sa pridá k sestričke aj Miki. Hľadá vhodnú polohu a nakoniec usúdi, že najlepšie to bude na mojom chrbte. Usalaší sa a robí kadernícky kontraband. Dorka vyčeše prameň vlasov hore, on z toho istého priam z prostriedka hrebeňom vytiahne do protismeru tretinu von... To je teda masáž!
Zvláštne, tú trištrvte hodinu sme si doslova užili. Slečna kaderníčka mi komentovala postup prác, pán kaderník sa mi zúfalo nemotorne svojimi trojročnými rúčkami snažil zapnúť gumičku... Ja ležím, relaxujem a hlava - nebolí.
Padlo mi to ako balzam. Aj pochvala od Samuela ku konečnému výsledku na mojej hlave:
"Mami, vyzeráš tak mladícky!"
Zrkadlo mi moje hrôzostrašné márnomyseľné prestavy domotaných vlasov nepotvrdilo. Na hlave štyri kôpky, niečo medzi dredmi a drdolmi. Nad pravým uchom najväčšia, pod ním menšia, na temene najmenšia a za ľavým uchom zbytok z Mikiho rúk. Napodiv, malo to šmrnc. Až natoľko, že som sa ani nezbadala, ako v takomto účese stojím v pivničnom priestore pred kontrolórom plynu.
Hanbím sa, ale vo výťahu som sa potom prečesala... asi som už dospelá.
A hanbím sa aj za to, že som musela tajomstvo detskej lásky k rodičom objaviť cez migrénu.
Žiadalo by sa mi kacírsky povedať: bodaj by som mala migrénu častejšie. Bolo mi tak fajn.
Ale rozhodla som sa inak: skúsim z toho autobusu dospelosti vystupovať pred dverami detskej izby častejšie a dobrovoľne.
Držte mi palce.
