Nemôžem na to zabudnúť. Korzovali sme s drobcom v kočíku, už len kúsok, a sme doma.
Zrazu mi spoza auta ktosi kýva. Betka. Ako dlho sme sa zas nevideli.
Zastavím, rada ju vidím aj počujem. Je to jeden skvelý, dobrý človek.
Pozdrav, úsmev, komentujeme si drobcov - ona má doma len o kúsok staršiu princeznú, ako je náš Jonatán. Vytúžené, dlho čakané druhé bábätko s veľkým odstupom po prvom. Akí sa zdali byť vtedy šťastní!
"A ako inak?" Prehodím po všetkých híkačkách nad deťmi.
Zvážnie. "Ťažko."
"Betka, čo sa stalo?"
Slzy v očiach, nákup chytro stlačí pod pazuchou, a s nohami už na odchode len šepne: "Ale vieš... manžel od nás odišiel..."
Mám pocit, že ma v tom okamihu preplieskali. V sekunde mi prebleskne hlavou stretnutie spred pár rokov, len málo pred narodením princeznej, kedy rovnako ustarostená bojovala o jeho život - vyzeralo to veľmi zle. Aké mala o neho obavy... a dnes?
Už len do vejúcich vlasov som zakričala: "Betka...!"
Neozbrela sa. Viem, s mokrými očami je jednoducho lepšie skloniť hlavu a utekať kdesi do kúta...
..................
Šla som domov ten kúsok o pár vchodov ďalej a mala som pocit, že to trvá večnosť. Celú cestu som kričala do vzduchu: Prečo? Čo sa stalo? Prečo to urobil?
Kým som vyšla výťahom na šestku k nám, docvakli mi veci a potrebovala som rýchlo telefonovať. Veď... koľko náročných, ťažkých situácií sme zažili my dvaja... aj teraz... a ja nie som anjel... a môj temperament tiež nie je jednoduché udržať... a predsa...!
Skôr, než zdvihol telefón, mi to bolo jasné. Zdvihol, a ja som to konečne povedala: "Si hrdina."
Nechápal. Bol z toho vedľa, lebo takto bežne netelefonujeme. Trošku som mu to musela vysvetliť. Tomu, kto stále stojí pri mne a má ma rád takú, aká som. Vôbec to nie je samozrejmosť. Vôbec to nie je ľahké. Vôbec mi doteraz nedošlo, že je to odvaha milovať ma a že mám za to ďakovať.
..............
Môj chlap sa skutočne skloňuje podľa vzoru hrdina. A každým zvládnutým kiksom, či je už zavinený mnou, počasím, puberťáckym vzdorom, dopravou alebo nejakým pánom G., ma stále viac o tom presviedča. Lebo hľadá cestu, ako sa to dá vyriešiť. Ako byť spolu a ťahať za jeden povraz. Lebo láska to nevzdáva.
.............
Týmto vzdávam hold nielen môjmu chlapovi, ale aj všetkým, ktorí stojíte pri žene, aj keď vás to niečo stojí. Vďaka vám všetkým ešte môžeme my ženy veriť, že sa máme možnosť oprieť o skutočných mužov.
Bár by ešte všetci nevymreli.
