“Hm...“
Môj drahý je skutočne pokojný chlap. Usmieva sa, akoby sa nechumelilo a on mi stále nepripomínal, aký je už starý na zvyšovanie demografickej situácie v našom premilom štáte.
“Počuješ? Naozaj sa nám rodina rozrástla... Myslím to vážne.“
Asi mu to začalo byť podozrivé, lebo hoci nežijeme ako brat a sestra, o niečom by vedieť musel a ... nevie.
“No a ako?“
“No jednoducho“, hovorím, „najprv k nám prišla teta Róza v skle...“
Čože k nám prišlo?“ Na tú neskorú nočnú hodinu má môj drahý obdivuhodné mimické reakcie!
“Teta Róza v skle. Čiže – skleróza. Chápeš?“
Je okolo polnoci vhodné zaradiť pre muža tréning brušného svalstva? Asi áno, tak pokračujem.
“A pred dvomi rokmi k nám zavítala ďalšia teta – teta Berta Pu.“ /O ktorej naša druhá pubiška vyhlásila, že je bláznivou tetou seriózneho macka Pu.
“Už len chýba, aby k nám prišla dáma z Latínie menom Demencia a bude to...“, zahlásim s optimistickým výhľadom do budúcnosti.
Ako veselo môže byť o polnoci na šiestom poschodí panelákovej obludy... neuveriteľné!
A to som nestihla spomenúť tetu z Ameriky, ktorá chodí ku mne pravidelne každý mesiac, ale otravuje aj moju polovičku a strýčka Alzheimera, čo nám kdesi z diaľky máva ako starým dobrým knihomoľom a tzv. inteligentom... Nehovoriac o tom, že tetuška z mladosti Ela N. má niečo do činenia s gáfrom a v poslednom čase nejak často vyprcháva. Čo už...
Dobrú noc!
