Nevedno prečo, ale s nástupom do školy sa rozpory medzi "staršími" prehlbujú do neuveriteľného antagonizmu čítankového vzoru.
"Jakub, nelez do našej izby!" Ak ste si mysleli, že zasúvacími dverami sa nedá trieskať, tak ste rovnako naivní ako som bola ja, keď som sa pred pár rokmi z ich existencie tešila.
Samozrejme, prišla okamžitá sťažnosť a podanie na Haagský súd s výkonom na mieste nášho bydliska. Neviem, ako zneli "kviľby a náreky Jeruzalemské", ale ja mám často pocit, že tie, ktoré momentálne predvádza naše dieťa číslo tri, prerážajú nielen steny nášho bytu, ale aj okolitý priestor. Susedia sa zatiaľ tvária, že nič.
No dobre, slávny súd zasadá bez talára a vynesie ortieľ, s ktorým zásadne nesúhlasí ani obžalovaný, ani žalobca. A je tu pekne v praxi stav, ako sa prijíma nestrannosť súdu.
"Vždy nadržiavaš len jej!" Kričí podávateľ sporu a ja v duchu premýšľam, či toto moje dieťa nemá niečo do činenia so škrečkami. Naduté líca a vypleštené oči mi evokujú všelijaké asociácie.
"Jakub, buď ticho!" Zaznie z ničoho nič z druhého konca bytu, spoločne s tým mne dobre známym zvukom ťažko skúšaných akože dverí. Občas by som rada vedela, ako sa viaže romantické čítanie prvých dievčenských ružových s hysterickými výkrikmi. Asi to má niečo do činenia s chémiou, a tú nemusím.
Spor sa po siahodlhých diplomatických prieťahoch podarí uhladiť. Žalobca však ešte dlho dáva nezávislému súdu jasne najavo, čo si o ňom myslí.
A v aute. Chalani vedľa seba v sedačkách, v prostriedku najstarší, večne spevavý Samuel. No, nejde mu to rytmicky nejako ideálne, ale spieva odušu rád. Náš hlavný šofér vpredu gúľa očami, kým Viki sediaca tesne pred nedoceneným možno Carussom to vezme skrátka zas hystericky:
"Samóóó.... prestáááňňňň! Tííííchóóó!!!"
Nielen komisár Rex zasahuje.
Nasadzujem klasiku, osvedčenú v aute: "Poďme hrať meno, mesto, zviera, vec...!" Chvíľu to zaberá, napriek trafeným tipom a hláškam našej predškoláčky. O chvíľu na to šklbanica medzi chalanmi nadobúda hrozivé rozmery hlavne čo do zvukovej podoby.
"Čo tam robíte?" Otočím sa. /Ako to budem robiť o pár týždňov ako šofér, netuším. Musím prísť na nejaký trik./
"On ma pokušuje!" kričí náš hlavný žalobca. "Máš sedieť rovno, opretý a netlačiť ma..." Oponuje Samo. Zvukové efekty sa začínajú šialene dopĺňať šťuchancami. "Prestáááň, Samo!"
"Tak ale ja niekoho vysadím. Kto chce ísť domov pešo, chalani?" Koľká odozva... ale konečne je ticho. Len ten rod škrečkovitých sa nejako rozrastá.
Pozriem na cestu pred seba a vydýchnem. S nádychom začínam kolo "utužovania rodinných vzťahov". Na to existuje len jedno jediné pravidlo - aby som začala spievať ja.
A tak frčíme. Tam okolo Valalala... ešte dobre, že je tých ľudoviek toľko, a že ich naše deti milujú. Striedame regióny, valčíky, skočné polky i kadečo inšô, ladíme spolu v rytme i tóne. Posledné kilometre pred domom síce spakruky dozadu šteklím Mikuláša, aby nezaspal a druhou rukou "kujem podkovičky" do rytmu Šimonovi, ktorého už asi štípu ruky z tlieskania a spievať už nevládze, ale...
... duch jednoty je zachránený! Náš dorast sa usmieva a spieva pri vystupovaní, vo výťahu, v sprche...
Deti spia, duch jednoty rodiny bdie. Vždy je čo prekonávať - pri umývaní riadu, upratovaní hračiek, vynášaní buriny na kompost...
Racionálne zvážené, tuším si založíme rodinný spevokol. Nech má tá jednota aj nejaký oficiálny výstup.
Nech žije, kto pre súdržnosť spieva!
