Takto pred týždňom som udatne dobojovávala štvortýždňový boj proti všetkým druhom detských horúčok, kašľov, sopľov a iných neduhov. A až cez víkend mi nejak došlo, že som z toho zmorená, ako kôň.
Však to tak aj dopadlo.
Dobre naložená nálož vo mne vybuchla, keď sme s mojou srdca polovičkou v nedeľné popoludnie konzultovali zdanlivo nepodstatnú vec. A ja som mala pokazenú čítačku na význam slov.
Explózia. Slzy. Hnev. Únava. Bezradnosť. Zlosť na všetko a na seba najviac. A totálna bezmocnosť tela a duše niečo s tým v tento okamih urobiť.
Na prvý pohľad pohodová nedeľa sa zosypala spolu so mnou do smútku.
Keď deti zaspali, potichúčky, pomaly sme začali tú nedeľu zliepať.
Slovko ku slovíčku, občas náraz do citlivej zóny, zúfalé kľučkovanie, pudová spiatočka do svojej samoty. A znova opatrné vystrkovanie tykadiel. Všetko po mokrej cestičke.
V týchto situáciách som ťažký pacient. A viem o tom.
Napriek tomu sme sa nejak dopoďkali k vysvetleniu, odpusteniu, zmiereniu... Čosi po polnoci sme zaspávali ubolení, no pokojní v náručí. Trošku dlhšie nám to slnko zapadalo nad našim hnevom.
A ráno... môj drahý mi podal mobil bez slova. V ňom sms od kmotry.
"Najradšej by som umrela, aby sme mu s deťmi nestáli v ceste."
Príbeh z tisícov, či miliónov?
Má druhú, odišiel. Či sa vráti, nevedno. Dve malé deti a jedna žena ostali sami.
Najviac bolí to ublíženie, čo je vo vnútri. Nevidno ho, treba sa naň dobre pozrieť do očí. A niekedy ani to nie.
Bolí ma to za mňa samu. Bolí ma to za tú, čo ostala teraz ako rozkrojené jablko. Bolí ma to za všetkých tých, ktorí trpia pre necitlivosť druhých.
Keby sa dali slová vážiť. A dávkovať po miligramoch.
Srdce je totiž z príliš krehkého materiálu.
A žiadna traumatológia mu jazvy nevyhojí.
