Ako zvyčajne ma moja polovička zobudila nežným bozkom 5.45 h. Ešte v polospánku som sa vykotúľala z postele a automaticky zamierila do kuchyne, kde ma prebrala studená dlažba. Za chvíľu sa za mnou došuchtal aj náš 8-ročný mimoriadne nadaný žiak, aby si mimoriadne nešikovne /priama úmernosť v tomto prípade je viac než pravdepodobná/ navliekol na seba také nepodstatnosti ako je oblečenie. Cestovné poriadky sú oveľa zaujímavejšie.
Ja som medzitým s jedným prebratým okom hľadela krájať chlieb podľa možnosti rovno. V kúpelni zurčala voda a voňala pena na holenie. V okamihu, ked som lemravým pohybom šla orámovať chlieb, spoza dverí a peny na brade sa ozvalo: „Mikuláško plače!“ Zrýchlila som tempo o 150 percent. Natrela som chlieb, hodila naň dve očká salámy a bežala otvoriť nášmu drobcovi mliečny bar. A kým si ten spokojne zakladal z toho najlepšieho od mamy, v polospánku som zaregistrovala, ako moji blaváci odpochodovali na vlak. O pol siedmej sa drobec posadil a urobil mi slniečko v duši. Aspoň tak na mňa zaberá jeho osemzubý úsmev. Hodnota je nevyčísliteľná napriek mykaniu sa pri obliekaní.
Ako zvyčajne som zapla práčku plnú pozostatkov ekologických havárií z nedele a šla pobudiť základoškoláčku a vysokoškôlkara. Materskocentráčka už behala bosá po byte a tvárila sa, že nemá nič do činenia s radikálnym úbytkom koliesok salámy. Zvládli sme to – o 7.15 sme sedeli pri stole, náš byt vyzeral ako u ľudí a všetci boli v pohode. Práčka tiež. /Neviem prečo, ale jej zvuk ma hlboko upokojuje. Možno preto, že si vždy pri praní spievam popevok z Popolušky a myslím na studený potok, v ktorom by som ja neoprala ani jedny ponožky, nieto haldu prádla našej sedemčlennej domácnosti../
„Tak, hajde umyť zuby a ideme!“ Zavelila som, dokrmujúc našu hyperaktivitku Dorotu neatraktívnym pozostatkom korpusu krajca chleba bez syra a salámy. A vtedy mi to – čas 7.35 – Mikuláško rozbalil. Kým som sa ja hrabala v omrvinkách a umývala riad, z onej hygienickej miestnosti sa ozval zúfalý výkrik.Vbehla som tam v zlom tušení. A bolo to. Náš 11-mesačný zázrak sa pokúšal testovať chuť vody vypúšťanej z hadice práčky. Efekt bol iný – kompletne oblečené dietko /už len šuchnúť kombinézu a čiapku, tešila som sa/ bolo komplet mokré. Prežila to len pamperska, vlastne Hughieska, reklamy sú pravdivé.
Zostala som napodiv pokojná, prezliekla za spevu metajúce sa chlapča, vyprevadila dcéru do školy a nariadila neškolopovinnému zbytku nahodiť sa do vrchných vrstiev výstroja. Bežala som späť do kuchyne, a úchytkom som kontrolovala čas. Oko sa mi zastavilo na podozrivom papieri na poličke – no jasné! Opustený pásik papiera bola mimoriadne získaná ospravedlnenka od lekárky pre nášho mimoriadne nadaného syna, ktorý asi teraz mimoriadne trápil môjho mimoriadne rýchleho manžela vo vlaku. Mimoriadne to musí zvládnuť...Opäť voda a riad. Už aby to bolo. V duchu som premýšľala, čo rýchlo dokuchtím ako druhý chod po návrate z materského centra, keď sa poplašné zariadenie môjho vysokoškôlkára ozvalo druhýkrát.
Už mi to nebolo jedno. Čo sa deje? Obraz bol priam apokalyptický: onen človiečik vekom málo pred dovŕšením jedného roku bol opäť v stave nevhodnom na presun po verejnosti. Na vine nebola ekologická havária tuhého odpadu. Tentoraz objavil v kočíku jogurt, ktorý mu jeho starostlivá mať nachystala ako obživu do centra matiek. Nemienil čakať, pomohol si zubami. Spolupráca s mliekárenským výrobkom však nebola efektívna... Ani spolupráca s mojim beťárom, ktorého som dnešné ráno prezliekala už tretí krát, ak rátam aj z pyžama do civilu.
Čas, kedy normálne odchádzame do MŠ, bol tatam. Ba dokonca aj rezervný čas. Ani vám ho nebudem zverejňovať. Ľúbia nás tam. Tak ako ja ľúbim nášho drobca, ktorý napriek nášmu želaniu nie je flegmatik.
