A včera v Monkovej doline dostali svoju odpoveď.
Z ospalého bufetu na Strednici, popri lyžiarskom vleku, ktorý sa aj mne ako totálnemu lyžiarskemu drevu zdal primalý, sme vošli do hory.
Hora všetkých objíme okamžite do zelena. Aj nás.
Kráčame. Chodníček je priúzky pre dvoch, ale neprekáža očiam, hľadajúcim nielen obraz, ale aj zmysel vecí.
Nekonečné množstvo stromov. Každý z nich iný, očividne poznačený prostredím, v ktorom rastie: pokrivený, ošľahaný vetrom, polámaný búrkami, so suchými konármi, s koreňmi hlboko zarytými do skaly, hľadajúc kúsok zeme.
Ale predsa rastú! Zelené špice dôstojne otrčené k nebu ako memento života, ktorý stále dostáva šancu, za každých okolností. Len sa nebáť rásť!
Kúsok poniže sa zjaví potok. Nie je to potok z idylických zátiší obrazov. Je v ňom príliš veľa kamenia, ba priam skál, navidomoči porozhadzovaných podľa ľubovôle vrchov. A kmene stromov, bezvládne zvalených tam, kde ich postihol posledný okamih.
A predsa ten potok spieva! Spieva vďaka tým nespočetným kameňom, cez ktoré preskakuje v beťárskych pramienkoch, a hľadá si cestu dopredu, akoby nič iné nebolo samozrejmejšie.
A je vari niečo dôležitejšie, ako žiť život, tam kde práve som, ísť dopredu napriek prekážkam, dokázať spievať, dokázať rásť, dokázať si vychutnávať všetko a byť hrdo sám sebou?
.....
V poslednom čase som stretla mnoho ľudí, ktorí stratili sami seba. Nevedeli, čo sú, čo dokážu, odkiaľ idú, kam smerujú. Na všetky otázky existovala odpoveď obsahujúca obavy a zápor:
“Neviem.
Nedokážem.
Nemám na to.
Čo by povedali iní, keby som to urobil?
.......
Pre všetkých vás je odkaz života z Monkovej doliny: Nebojte sa žiť svoj život!
