Cestu k sebe sme našli tak trochu čudne. Najprv sa kvôli zlej interpretácii jej slov rozpadlo jedno kamarátske mamičkovské trio v pomere 2:1. Hoci sme boli na tej nesprávnej strane, tušila som, že veci sa majú inak. Nakoniec sme si to kdesi pri deťoch na piesku vykecali. Mala z toho nášho omylu obrovskú zábavu, a vôbec nechápala, ako mohol medzi nami taký hlúpy pretlak vzniknúť. Nuž, všeličo sa zadarí.
Nám sa zadarilo nejako sa dať dokopy. Bol to taký zvláštny vzťah – skôr vzťah staršej sestry /ja/ a mladšej rebelky /ona/… Rozumeli sme si, i keď sme rozprávali inými jazykmi – ja klasicky lopatovo a ona používajúc inteligentný matematický spôsob. Pálilo jej to na 130%.
A hoci mala zvláštny nedôverčivý postoj k ľuďom, a bola dosť plachá, žasla som nad tým, ako sa dokázala obetovať pre druhých. Slovíčko filantropia jej nerobilo v praxi absolútne žiadny problém. Dávať čokoľvek – počnúc časom cez svoje skúsenosti a končiac hmotnými vecami – vedela tak spontánne, že to nikoho nebolelo. Bolo to jednoducho krásne, niečo od nej dostať.
No a ten babyvak… ten vôbec za všetko môže… za to, že sa náš vzťah z pozície poradenstva plánovaného rodičovstva po funuse /prečo som zase otehotnela?/ dostal až tak ďaleko, že mi je za ňou smutno. Vedela byť tak nečakane kdekoľvek… častokrát som vypliešťala oči, keď som jej otvárala dvere nášho malého cirkusu. A ona sa nesmelo opýtala, či môže ďalej, či neruší. Skoro som odpadla. K iným ľuďom chodievala málokedy. Ak už nie len kvôli sebe, /často povedala, že je odľud, je rada sama/, tak už len kvôli malému Jankovi. Nemal rád spoločnosť iných detí. Celkom sa pomamil. Ale u nás… nejako existoval. Vyzeralo, že v pohode.
V pohode to šlo aj ďalej. Začali sme k nim napriek všetkému chodiť. Stala sa tvorkyňou a webmasterkou stránky nášho emcéčka. Vyrobila mi vizitky – moje prvé vizitky v živote. Hrala sa s tým, ako s najdôležitejšou vecou na svete. Každé moje želanie bolo pre ňu posvätné. Nechcela za to nič. Iba moju prítomnosť a moje uši. Tak málo…
Zrazu mi z ničoho nič povedala, že sa sťahujú. Do neďalekého mestečka. Tento byt a toto mesto sú na figu. Budú mať nový veľký byt. Ukazovala mi kuchyňu v katalógu, čo si objednali a nakreslila byt. Dožičila som jej to. Tešili sme sa s nimi zo všetkého, i keď vôbec nepotrebovala moju pomoc. Iba moju sesterskú prítomnosť.
A potom zrazu som sa dozvedela, že odchádzajú do zahraničia. A buch. Viac som na nich kontakt nemala. Ale myslela som na ňu aj na malého Janka a jeho bračeka často. Nešlo to inak. Pred odchodom, v čase môjho piateho tehotenstva, som od nej tým úžasným spôsobom dostala modrobiely kockovaný babyvak. Bol vyhriaty dobrým srdcom. Každý deň, ktorý v ňom strávil náš Mikuláš, som za ňu ďakovala a zároveň prosila o jej silu žiť.
Pred dvoma dňami mi naša spoločná kamoška doviedla deti zo škôlky: „Vieš o tom, že Janko je v nemocnici?“ Vyvalila som oči – Janko, ktorého sme poznali, bol iba jeden. JEJ. „Čo sa stalo?“ Má otravu krvi. Zlyhávajú mu pľúca. Je to vážne. Je v ohrození života. Mala som pocit, že snívam. To nemôže byť pravda!
Nič viac nevieme. Ale ja v tom modrom babyvaku nosím teraz malého šesťtýždňového Šimona. A každý raz, čo sa z neho vystrčí malá bucľatá nôžka nášho drobca a mne poskakujú modrobiele kocky pred očami, myslím na to isté… na sivomodré veľké čisté oči. Na jej a Jankove oči.
A spolu s inými prosíme, aby tie oči ostali žiť.
