A ja cítim, ako prežívam bolesti jeho mamy. Nielen preto, že sa poznáme. Je to aj tým, že je prvorodený. - Pamätáte si, mamy – kolegyne, ako ste sa natrápili s tým prvým? Napriek všetkým knihám, radám, chcení, nadšeniu... Koľko chýb sme na prvých deťoch urobili a koľko ilúzií stratili... Koľko sĺz nás stálo vypiplanie tohto človiečika... A predsa nijaké iné dieťa nám nie je tak jedinečne vzácne, ako to prvé – i keď ich ľúbime všetky rovnako.
Je to aj tým, že je iný. – A o našich prvorodených to platí dvakrát. Aj Janko, aj náš Samuel boli a sú deti z iného sveta. Mimo zdravotných piplačiek, ktoré lekári špecialisti nevedeli ani pomenovať a s ktorými sme sa v čase dojčenia museli vytrápiť sami. Obom nám povedali podobnú diagnózu – a ako bolí, keď prvorodička počuje x-tú obmenu vety: Váš syn bude mentálne retardovaný. Nie je to pravda ani o jednom – Samuel je žiakom Školy pre mimoriadne nadané deti, Jankovi to páli... Ale ten pohľad – večne mimo reality, zasnívaný, nepraktický, často vytrhnutý odkiaľsi inokadiaľ mojim/našim volaním...
Je to aj tým, že ... sú trochu asociálni. Ako všetci, čo majú v hlave trochu viac. Ľudia nie sú pre nich podstatní. Hľadajú zázraky a nové veci, nemajú čas na vzťahy. Nie sú pre nich, tvoria im len kulisu, ktorá ich nesmie príliš rušiť. Ale nech je tá kulisa láskavá...Je to aj tým, že sme mamy... aké to je, vidieť umierať dieťa? BOLÍ MA UŹ LEN TÁ PREDSTAVA! Všetky tie hodiny, čo sme spolu strávili, sa mi objavujú pred očami, a čo ako boli krásne, pichajú ma... a aj tie, o ktorých viem, že som v nich smerom k deťom zlyhala...Nedajú sa vrátiť späť... Vidieť umierať dieťa a vedieť, že mu nemôžem pomôcť. Len ho pohladiť, len ho pobozkať... a možno už o chvíľu nebude tu a nebude môj...
Nebo potrebuje nových anjelov, ja viem.Ale vtedy, keď sú to deti, váži jedna slza mamy tonu. .Nikto nevieme, čo sa môže našim deťom stať. .I keď sa dnes cítime silné, milujúce mamy, i keď máme vieru. ... .
Skúšam si len predstaviť, aké to je, nemať čo len jedno z našich detí – a to ich máme veľa. Nejde mi to. Sú mi vzácne, každé jedno. A predsa musím byť pripravená. Aj keď sa aj teraz kvôli Jankovi tisíckrát pýtam: prečo?
Na to je len jeden liek – ľúbme svoje deti práve teraz... objímajme ich. Nebazírujme na nepodstatných veciach. Čítajme knižku vtedy, keď ju donesú, nie „potom“. Hrajme sa na kone, aj keď hora prádla na žehlenie dosahuje výšku 1,30 m. Spĺňajme im sny, ktoré ich naštartujú, aj keď si tento mesiac nebudem môcť kúpiť nové topánky. A ak sme prísne, buďme prísne láskavé a objektívne, a vždy hneď odpustime a pritúľme našich „hriešnikov“. Nebuďme veľmi dôležití a veľmi dospelácki. Nechajme ich dlho žiť v detstve, nerobme z nich skoro veľkáčov. Ľúbme ich takých, akí sú a preto, čím sú. Nechcime vlastné atrapy s tvárami našich drobcov.
Láska je to, čo môžeme deťom dať vždy a práve teraz.Zajtra už môže byť neskoro.
