"Nechaj, zapálime ich zajtra... za našich anjelov."
"Nás malo byť viac?" Vygúli oči Jakub. Viki trochu sklamane ohrnie nos. O jednom anjelovi vie. Bol v brušku s ňou, kým sa nerozhodol odísť. Druhý prišiel úplne prvý... odišiel príliš skoro, sám. Nevieme dodnes, prečo. Možno to takto bolo lepšie.
Myslím na nich v poslednom čase často. Akí by boli? Bol by aspoň jeden z nich krásne ryšavý, modrooký a kučeravý? Mali by sme viac chlapcov, alebo by sa pridalo dievčatko, po ktorom deti tak neskutočne túžia? Podvedome počujem ich smiech, cítim ich blízko, riešim ich problémy, občas by som sa možno na nich hnevala rovnako, ako na tých, čo mám tu pri sebe na zemi.
A stále cítim ich vôňu. Vôňu detského telíčka, nahých, maličkých nožičiek, palčekami do seba zapretých, voňajúcich ešte materským mliekom, nevinnosťou, nehou, čistotou, smiechom a úprimnsťou.
Chýbajú mi. Chýbajú nám.
Práve tak, ako chýba jeden anjel mojej kamarátke, ktorej neodišiel náhodou. Rozhodnutie bolo urobené za neho. Ale aj tak na neho nezabúda: aký by bol veľký, či by bol zdravý, aké by mal jamky v lícach. Nikdy som sa jej na to nepýtala. Ale stále cítim, že tým priznaním ho prijala medzi svojich žijúcich, že je mu stále rovnako mamou.
Čo bolo za tým, vie najlepšie ona sama. Tak, ako mnohé iné, ktoré majú svojich anjelov, odídených z rozhodnutia svojich vlastných.
Nemyslím, že je to pre ne ľahké.
Sú však stále mamy. Tak, ako ja myslím na tých, ktorí nemohli prísť k nám až do okamihu, kedy ho z lona môžem objať v náručí, tak aj ony myslia na tých, ktorí nemohli prísť. Tak ako ja v duchu hladím tých svojich, verím, že aj tí ostatní anjeli bosých maličkých nôh sú hladení s prosbou o pochopenie, o odpustenie a sú prijímaní do náručia srdca.
Ukladám svojho najmenšieho, jeho maličká spiaca tvár je vnorená medzi mojimi prsiami. Mlčím, a každým výdychom odbíjam requiem za tých, ktorí tu mali byť s nami.
Pokiaľ im je otvorené, sú blízko nás.
