Pritrafilo sa mi to. Zmenili sme síce „vzduch“, ale predsa len – boľavé kríže starej mamy, úpal z horského slnka hneď na druhý deň, neodbytný dážď urobili totálny škrt cez mnohé plány a otvorili dvere... nude.
Scenár v tomto prípade je všade rovnaký: hádky o hračky, o to, čo kto musí, kto kde bol prvý, polihovanie a znechutená apatia.
V tejto situácii mi začalo šibať, čo je znakom, že napriek totálnemu vyčerpaniu zabrániť vojnovému stavu v našej rodine „slušnými prostriedkami“, sa vo mne prebil na povrch trošku zakuklený šialenec so spontánnymi nápadmi a potlačil všetko moje racionálne zmýšľanie.
Opásala som si zásteru, kukla v hodine dvanástej do chladničky a začala improvizovať. Vyhrabala som odtiaľ všetky „nedojedky“ tekutého i tuhého stavu a nakázala som svojej mladšej dcére doniesť pero a papier.
Obsah chladničky postačil pri troške šikovnosti na obed pre celú zostavu. Teraz prikročila k veci a pomoci fantázia. Takže som angažovala pisára.
„Jakub, poď mi prosím ťa napísať jedálny lístok!“ Môj synátor bol taký prekvapený, že zabudol aj zakvičať svoju obľúbenú hlášku: „Zase ja!“
„Čo je to jedálny lístok?“ Prifrčal závratnou rýchlosťou do kuchyne, /normálne mu tá trasa trvá o desať minút dlhšie/, oči vypleštené od zvedavosti.
„Ideme mať obed v reštaurácii,“ zahlásila som ledabolo cez plece, robiac zo zbytku knedle „parené buchty“. „Môžeš začať písať? Na prvý riadok napíš: Reštaurácia u mamičky.“
A tak sme začali. Mali sme dve polievky, na výber zo štyroch druhých chodov, čo hádam nebolo na denné menu také zlé. Bitka bola o maličkú fazuľôčku v zeleno-bielom podaní a tiež o beťárske buchty. Pre nezasvätených – to prvé bola polievka zo zelenej fazuľky a to druhé tie vzkriesené knedle. A bol aj dezert!
Deti sa chytili. Mali sme skvele prestreté, všetci boli žhaví do vyrábania pravej reštauračnej atmošky a ešte tri dni potom bol pokoj s tým, čo budú robiť, lebo záujem o prevádzkovanie reštaurácie bol obrovský a papierov s fotografiou bieleho gréckeho kostolíka /aké štýlové!/, na ktoré sme písali ten jedálny lístok, bolo vagón.
Ale ak by ste sa chceli momentálne vybrať k nám na skusy či dobré jedlo, posečkajte. Jedálne lístky sa píšu aj naďalej arábkou aj hieroglyfmi v predškoláckom vydaní /sme predsa otvorení projektu „Dovoľte mi vstúpiť s dieťaťom“/. Ale problém je v tom, že akosi po tom zápale každý z „prevádzkárov“ pochopil, že robiť niečo takéto čosi je neskutočná drina bez trošky aspoň minútovej verejnej slávy... A tak zase varím iba ja, už doma a systémom rýchlo plný hrniec
Ale až to doriešime, dáme vedieť. Kto príde?
