Vysoká, mierne plná čiernovláska, nahodená v trošku motorkárskej verzii kožených gatí, bundy a super vysokých čiernych ligotavých čižiem.
Za ruku viedla plachého, mlčanlivého chlapčeka.
Zväčša na prvýkrát sú u nás baby nesmelé. Ale ona nie.
Možno to bolo aj tým, že sme jej ponúkli čaj, miesto, malému priniesli obrovské autíčko a mali na ňu čas.
Neviem, či by som dokázala tak všetko v jej situácii vyklopiť: problémy v krátkom manželstve, ktoré trvá tri roky. Pivo, telka, odpor k dieťaťu i k nej, hádky, nadŕžanie s mamou, ktorá najlepšie vie, čo jej syn potrebuje.
"Čo mám robiť?" Pýtala sa tam v štvrtok dopoludnia v slzách.
Skúšame. Medzitým sa dozvedáme ďalšie "pikošky" z ich života. Rozvedený muž, jeho jedenásťročná dcéra, naivita plus svokrine športy s "podávaním" /si/ neviest. Musí byť úplne bezradná, nemá zábrany.
Malý sa k nej túli, bez slova a bez pohnutia. Podvedome ho hladí.
Nakoniec vysvitne, že sme boli naraz v pôrodnici. Iba vtedy jej oči zasvietia: boli sme v novinách, malý bol prvé dieťa v tom roku... Aké to bolo vtedy iné. Opäť si ho po pamäti pritúli.
Obháňam svojich dvoch a nedá mi pri nej stále sedieť. Ale niečo ešte začujem.
... A vám manžel pomáha? A koľko máte detí? A aké znamenie má ten váš?"
Kombinácie a variácie, zúfalstvo a naivita, rýchlo uvarené a rýchlo... stratené.
Je mi smutno. A je mi ľúto. Ako jej povedať, že podľa toho narozprávaného veľká šanca na zázrak ľudsky nie je?
Človek sa občas hanbí, že mu je tak dobre. Že to pivo pri futbale pijeme spolu. Že na seba nekričíme a že to nie je jediný spôsob našej komunikácie.
Že nám je spolu dobre. Aj keď nie je všetko jednoduché.
Deti spia, ťukám do klávesnice, a môj drahý vonia Jarou. Práve doumýval podlahu v kuchyni. Také obyčajné šťastíčko.
Sedím a stále mám pred očami jej krásne dlhé vlasy a blond vlny jej malého.
A dva páry neuveriteľne smutných, boľavých očí.
