V okamihu, kedy sa na mňa zavesil Kubo, som ho decentne poslala za ockom.: „Kubko, nechceš sa chvíľu porozprávať a pohrať s ockom? Tak málo času máte na seba... A my sme spolu predsa stále celý deň!“
Jakub zamračene odvetil: „Nie sme, pol dňa som predsa v škôlke. A ty nemáš na mňa stále čas!“ V duchu som uznala časť synátorovej pravdy. Ale... ja som tak strašne potrebovala byť chvíľu sama v tichu! Na druhej strane nepatrím k tým mamám, ktoré by chceli mať svojich synov do smrti na špagátiku pod kontrolou. Neha, porozumenie, hra, jašenie áno – ale buď, prosím, samostatný. Vždy im kladiem na srdce, že s nimi celý život nebudem, ale môžu sa kedykoľvek /aj keď bude celý svet proti nim/ vrátiť. Nakoniec, môj drahý diplomaticky za dverami obývačky vyčkával na výsledok tejto jazykovej vojny a mne veľmi záleží aj na tom, aby prototyp otca ako muža im vošiel pod kožu práve jeho prítomnosťou.
Skúšam to znovu: „Ale prečo nemáš chuť byť chvíľu s ockom?“Odpoveď detí býva nečakane úprimná a prudká: „Ja mám rád teba a chcem byť s tebou!“ Bum. „Teda ty nemáš rád ocka?“ Bác. „Nie!“ Urputný výraz na Kubkovej tvári dáva tušiť, že ani nepremýšľal nad tým, čo hovorí. Má zlosť. Chce mňa a ja uhýbam. Nie je mi všetko jedno. „Kubko, ale mňa to trápi. Ty si myslíš, že máš zlého ocka?“ Ticho. A riadne urazené.
„Vieš, koľko som sa nahľadala, kým som našla práve nášho? /Je to pravda./ Nie je jednoduché nájsť dobrého ocina pre svoje deti. A ja viem, že takého máme.“Hurá! Zvedavosť je silná: „A prečo to nie je jednoduché?“ Jakub aj zabudne, že sa hneval. Takéto rozhovory miluje, lebo mu poviem všetko, čo chce. A je so mnou.
„Kubko, veď sa len pozri do vašej triedy v škôlke. Koľko tvojich spolužiakov má ocka, ktorý by chcel veľa detí? Takých chlapov je málo. A ja som takého chcela. Ty sa netešíš, že máš toľko súrodencov?“
Vidím, že v predškoláckej makovičke sa premieta celá jeho trieda, kde sme jednoznačnou raritou v základnom násobku počtu detí v rodine. A na nose má napísané, že by to inak ako u nás nechcel.„Teším, veľmi. Ale prečo ho máš tak rada?“„Pretože on ma má rád takú, aká som. A ja som tiež beťárka, to vieš. A okrem toho robí veľa vecí, ktoré iní muži nerobia. Hrá sa s vami, prebaľuje, kúpe, učí sa, číta rozprávky, ide s vami von aj keď sa mu občas nechce, pomáha mi, nakupuje...“Kubko mi skočí do reči:„Ale, ty nakupuješ!“„Áno, malé nákupy tu v Jednote. Ale nikdy nie veľké, to si všimni. Vždy ide ocko. Vieš, že nemáme auto, Billa je ďaleko, a on poctivo, či prší alebo sneží, či fučí alebo je horúco ide. Musí toho niesť veľa, lebo aj nás je dosť a aj pre neho je to ťažké. Ale on nikdy nefrfle, keď ho poprosím. Videl si už niektorých ockov svojich spolužiakov niesť nákup? Pravidelne vidím len maminy ako vlečú veľa tašiek. Tebe sa to páči?“
Náš drobec vie byť spravodlivý: „Nie, mami, ťažké tašky majú nosiť chlapi. A čo ti ešte pomáha ocko?“„Všetko, čo ho poprosím, aj keď to riadne nevie, nebaví ho to a nemá na to chuť. Cením si to. Vieš, veľa chlapov príde domov z roboty, chce hneď večeru, potom si zapnú telku, chytia noviny a oddychujú – oni predsa už pracovali! Už nechcú robiť nič! A vari keď sa na mňa pozrieš, celý deň sedím? Nemám byť aj ja unavená? Koľko razy, keď vy už spíte, ešte s ockom spolu do noci skladáme prádlo a pritom sa rozprávame, čo s vami, akí ste, v čom vám pomôžeme a kam pôjdeme...“
Kubkovi začínajú žiariť očká. Vidím, že srdiečko má dokorán, a každé slovo padlo tam, kam malo. Je tichúčko. Ale je to iné ticho, ako pred chvíľou.
V tom okamihu „anglickým vparením sa“ vchádza k nám môj manžel. Jakub na neho pokojne pozrie a opýta sa: „Ocko, ideme sa spolu hrať?“...
O pár dní pocítim skvelú mužskú náruč svojho drahého naplno. Kým 48 hodín čakáme, či našej tretiačke diagnostikujú slepé črevo alebo slepé nič, popritom sa veselo začína na svet drať naše šieste otváraním bránky života a nadôvažok po negatívnej diagnóze na slepák dostane Miki šialené horúčky.
Som unavená, bojím sa a mám strach. Aj môj drahý je unavený, a má strach rovnaký. Cez deň lietajú sms. Tisíc drobností, ktoré inokedy nie sú. Teplomer, kontrola bruška, upokojovanie drobčeka v bazéniku. Ako fajn, že je pri mne! Vždy večer, keď líham do postele, cítim istotu, bezpečie a oporu toho, ktorého som toľko hľadala.
Keď zaspávam, vždy si hovorím, že som mu to mala povedať už pred mesiacom, keď sme mali výročie svadby. A tak si to hovorím každý večer a cítim to každučký deň.
Mať správneho chlapa je na nezaplatenie. ... Vieš, drahý, s tebou ma baví svet. Práve takto.
