A tak ťa vysadili na vlak.
Cestuješ rád. Vlaky miluješ. Cestovný poriadok vieš celý naspämať. Ale aj tak viem, že si sa bál.
Ja tiež.
Aj keď som vedela, že raz ten okamih musí prísť. A že bude bolieť, keď mi začneš vyrastať. Prestávaš byť dieťaťom.Tvoj pehavý pršinos sa za posledný rok takmer vyrovnal. Detská šmýkačka medzi očami zmizla. Škoda. Ale ja som stále tvojou mamou. A báť sa o teba budem, aj keď budeš veľký. Len ti to nechcem povedať, nechcem byť tvojou brzdou.
Máš desať rokov. Neviem, či mám povedať len či už. V niečom si úžasne samostatný a rozvážny. Včera mi tvoj otec prekvapene povedal, ako fantasticky vieš hospodáriť s peniazmi. Nikdy sme ťa to nejako zvlášť neučili. Iba starostlivo pripomínali hodnotu vecí a vzťahov. Ale vždy ráno sa trápiš so šnúrkami na topánkach. Neznášaš viazanie. A my tvoje večné zastávky v presných a častých intervaloch, kedy sa narychlo zase pokúšaš urobiť mašličku.
Do mojej výšky ti chýba smiešnych 20 cm. Ale v niečom si jednoznačne lepší ako ja. Na matiku som nikdy nebola. Nechápeš to. Rovnako ako ja nechápem, ako môže byť pri tvojej fenomenálnej pamäti problém zapämatať si, kam patrí špinavé prádlo.
Máš rovnaké vlasy, oči a pleť ako ja. A už aj rovnaké číslo topánok. A rovnaké sny. Chránim tie tvoje starostlivo, syn môj...
Čo všetko som si uvedomila za toho pol dňa, keď si mal ísť prvý raz vlakom sám... Strach, inštinktívnu vieru v tvoje schopnosti, aj nutkanie ísť ti naproti a vidieť ťa vystupovať z vlaku. Materinský pud je presný. A láska večná.
Vždy ti hovorím: "Čokoľvek sa stane, môžeš sa kedykoľvek vrátiť domov. Sme tu s ockom pre teba, pre vás všetkých." Vážne si sa opýtal: "Aj o polnoci?" "Áno, aj." Odpoveď bola rovnako vážna a dôstojná, ako zmluva, ktorá sa nedá designovať.
Stáli sme tam načas, ešte spotení z cesty. Aj ty si už bol medzi prvými, čo vystupovali. A tak ťa mám v srdci stále pred očami: rozvážny pohľad na schodíky vlaku, a potom náhlivé hľadanie svojich. Bola to iba vyplašená chvíľočka, kedy si detsky pátral. Keď si ma zbadal, usmial si sa. Už nie ako dieťa... Trošku to bolelo, trošku to tešilo, trošku ma to vzalo.
Šiel si prvý raz domov sám. A teraz to bude čoraz častejšie. A potom už budeš iba písať, volať, mailovať... a budeš stále viac chýbať naživo, lebo ťa život povolá inde. A ja sa musím práve teraz naučiť sa ťa vzdávať.
Keď rastie prvorodený zázrak, dieťa, ktoré sme piplali ešte nevedome, s nadšením, s chybami a efektom pokusného králika, vedomí si omylov a tápaní... bolí. A predsa ani jedno nie je tak jedinečne milované.
Choď, syn môj. Mama bude stále s tebou.
