Z domu sme vypadli s vyplazeným jazykom pred štvrť na deväť. V škôlke som slečnu trucovitú nechala pod schodami a bežala odovzdať Kuba do herne. Miki mi kňučal v kočíku. Ja skoro s ním, keď pred našou sídliskovou minipoštou zastali mládenci v montérkach očividne patriaci k partii dávajúcej do prevádzky /už asi po šiesty krát za posledného polroka/ potrubie na ceste. Dostať sa na plošinku sa mi s kočíkom nepodarilo ani na prosbu o preparkovanie a ani sa nenamáhali mi aspoň kočík plne naložený vyniesť hore schodami. Ďalší lapsus ma čakal na pošte – nevzali mi balík, na ktorom som /priznávam, že z čírej lenivosti/ prelepila nesprávnu adresu. To už bolo po pol deviatej a ja som už mala o 10 minút podpisovať papiere na Úrad práce. Nemala som šancu. A do toho som stále kýchala.
Deň ako tak ušiel. Ale večer som sa cítila úplne vedľa zo správ. Dozvedela som sa, aké samé úžasnosti chystajú naše politické gruppy po voľbách pre rodiny. Dobre som sa zabávala. Je to síce konkrétnejšie ako tie úžasné platy spred x-rokov sľubovaných „dobrou modrou“, ale ja som sa práve v ten deň dozvedela, že jednu z našich mamičiek z materského centra nevzali do práce len a len preto, že je žena. Oni hľadajú len chlapa. Hlavná vec, že si inzerát vyhriali /zrejme ich to nič nestálo/ v rubrike Úradu práce a o pohlaví tam nebola ani reč. A my blbé sme si mysleli, že žena s autom, šoferákom, so skvelým prístupom k práci, nehovoriac už o lepších a jemnejších chuťových bunkách na zákusky, ktoré mala rozvážať, je priam stvorená na takú prácu. Hapčí!
Keď už sme pri tej rodine, o pár strán ďalej po tých predvolebných omáčkach som sa dočítala, aké je blbé, že ešte nič nerobíme s registrovanými partnerstvami. A že sme sa takto pred pár rokmi šialene báli aj masturbácie a ako vyplynulo z kontextu, ona je zdravá, chutná a prospešná. Nuž, pomaly keď si kravička bude šúchať svoje strúčiky o plot častejšie, tak bude aj lepšie dojiť, či čo?
Ako tvrdila jedna naša kamoška, som žena z praxe. Mám veľkú rodinu a nemám pocit, že by si ma preto niekto zhora vážil, práve tak, ako to necítia ani mamy, ktoré majú jedno alebo dve dietky. Žiadne spoločenské uznanie ich nemotivuje rodiť ďalej, a žiadne zvýšené pôrodné to výrazne nezachráni. Detto to platí o novomanželských pôžičkách, nájomných bytoch a neviem ešte akých výhodách, ktoré majú mať mladé rodiny. Pokiaľ nebude motivácia mať rodinu v myslení, žiadne extra financie nám demografickú situáciu nevylepšia. Nemusíme ani chodiť ďaleko – stačí prísť s kočíkom na prvý prechod pre chodcov, k autobusu, k úradu či obchodu so šialenými schodmi. Kto sa hrnie pomôcť? Nanajvýš začujeme tú starú známu vetu /alebo jej obmenu/: „Kam sa ty, krava sprostá, trepeš s deckom?“ A to sme len pri elementárnej slušnosti...
Pretože mať rodinu je o niečom inom: o obete, o trpezlivosti, o hodnotách, o láske, ktorá stále dáva. A čím väčšia tá rodina je alebo má byť, tým väčšie vedro týchto čností, ktoré sa dnes vôbec nenosia, treba. Nehovorím, že pár korún, ktoré si jednoznačne rodiny zaslúžia, /i keď o tých početnejších v tých sladkých farebných rečiach nebolo ani slovo/, nepadne vhod.
Ale aj tak sa mi to zdá, a dúfam, že nielen mne, celé choré a prisleplé. A zmáha ma to k smútku viac, ako ten šialený bacil. Hapčí!
