Naša neter je obyčajné, priemerne vzhľadné, veselé dievča. Čochvíľa bude mať dvadsať a študuje na univerzite v USA. A toť nám jej mama včera rozprávala:
Prišiel nám mail. Od jedného Ritchieho. Majka ho spomínala v lete, keď bola doma, ale žeby sa dialo niečo mimoriadne, sa nezdalo.
No a v tom maili, adresovanom môjmu mužovi, stálo: "Zistil som, aké je Majka dobré a milé dievča. Smiem dvoriť vašej dcére?" Skoro som odpadla.
Vôbec neviem, čo ho to napadlo. A neviem, čo mu vlastne môj muž odpísal. Lebo on je schopný napísať, že za dve ťavy a štyri kravy je to ok. /medzitým sa ozval, že odpoveď bola v spoločenskej norme.:-)/.
Toľko Amerika.
Ale mňa tu moja polovička teraz so smiechom pokušuje: "Nemal som aj ja popýtať o dovolenie dvoriť ti tvojho otca? Myslíš, že by mi to dovolil?"
"Jáj, dovolil. On by sa ma nepýtal, či ťa mám rada a či mi je s tebou dobre. Mal si dobré referencie: bol si z Bratislavy, máš vysokú školu a robil si na ministerstve financií."
Ale také opýtanie by aj mne padlo dobre. Polichotilo by mi.Aj ako dievčaťu, aj ako mame. Ale čo bude dovtedy, kým sa sny o jednej Kláre, o jednom Paľkovi, o jednej Benedikte... /a ďalej to zatiaľ nie je známe z dôvodu nízkeho veku našich ďalších detí/ naplnia, neviem.
Ale počkám si. A dám vedieť, či som padla na zadok. Aj od akého prekvapenia.
