"Slepý?" Začudovala som sa. "Prečo si povedal, že si slepý?"
"Aj v škole mi tak hovoria," zachmúril sa Jakub. Videla som na ňom, že ho teraz neutešia ani jeho krásne okuliare, na ktoré je tak hrdý.
"A ty by si chcel byť slepý?..." Pýtam sa opatrne.
Strhol si vreckovku a vyľakane na mňa pozrel. "Nie, nechcel! Ale čo im mám povedať?"
"Jakub,", otáčam jeho tvár ku mne, i keď sa tvári tak nešťastne a apaticky."Čo je dôležité - keď má niekto zdravé oči alebo srdce?"
Nechápavo na mňa pozrel.
"Povedz im: radšej byť slepý, mať jednu nohu, alebo nech mi chýbajú tri prsty na ruke, ale chcem mať dobré a čisté srdce. Vy ho máte?"
"To znamená, že nebudem mať choré srdce?"
"Možno budeš mať choré srdce a bude ťa liečiť lekár, ale budeš mať zdravé srdce preto, lebo budeš vedieť mať ľudí rád, pomáhať im, usmiať sa na nich a stáť im blízko, keď to potrebujú."
Jakubove oči spozorneli.
"Vieš, Kubko, na svete je veľa ľudí, ktorí sú postihnutí telesne, ale majú oveľa krajšie srdce, ako mnohí zdraví, ktorým nechýba nič. Áno, sú aj chorí ľudia, postihnutí, ktorí sú zlí, lebo ich tak vychovali a nik ich nemal rád... Ale stále je dôležijšie mať dobré, láskavé srdce otvorené pre druhých ako telesné zdravie. Rozumieš?"
Jakub mi potichu stisol ruku. Unavený úsmev bol viac, ako všetky slová komentáru.
Bolesť boľavého hrdla a horúčka, ktoré ho teraz trápia, je nič, oproti tomu, čo trápi mnohých iných. Ale i vtedy musíme zvnútra svietiť.
Som rada, že to môj syn pochopil.
P.S.: Venujem Jakubovej pani učiteľke. Ona už vie, prečo.
