Možno nás ťaží to, čo sme pokafrali. Medzi nami, čo sme na zemi, a tými, čo sú telom pod zemou, je ešte iná bariéra, ako tá fyzická.
Slovíčka... iné, ako sme mali povedať.
Mlčanie... iné, ako tvrdohlavá urazenosť.
Čas... iný, ako ten prázdny, rýchly, nedarovaný.
Trápi nás to, čo sa nedá vrátiť.
Prečo až vtedy vidíme drahokam, keď ho zakopú?
Podstatou každého človeka je srdce, ktoré vie milovať. Vtedy žiari.
Symbolom každých Dušičiek sú sviečky, ktoré žiaria. Blikajú, vietor a hmla sa s nimi nemaznajú, ale predsa vytrvalo držia plameň na knôtiku, a akosi topia aj to, čo v nás je tvrdé. Zohrievajú v nevľúdnosti čas i naše „ja“, oziabnuté prsty sa bez okolkov sklonia, aby znovu pripálili sviečku, čo zhasla prievanom.
Skrehnuté srdce akosi pokorne mlčí. Než položíme chryzantémy do vázy, presne cítime skutočnú realitu.
Čo mi bolo dané? Čo dávam? Čo po mne ostane? Tma... alebo svetlo?
Možno je lepšie blikať v prievane, ako nesvietiť vôbec.
