V kuchyni si Sam ostentativne /veď o 5 minút treba ísť na vlak/ ešte len rozopína košeľové gombíky. Ja zatiaľ závratným tempom balím raňajkodesiate.
Kým ich donesiem chlapcom, zdúpniem. Môj najstarší syn spokojne stojí v predsieni, školský batoh na chrbte, a nevinnosť sama sa na mňa usmieva bez vetrovky a čiapky... Pohotovosť nemusí byť len v Amerike. No dobre, ešte bozk a vale.
Zatváram za nimi dvere a rovno pred mojim nosom sa na mňa usmievajú kľúče. Manželove.
V kuchyni vypínam rádio rušiace ma v polospánku. Ale napriek tomu stavu dostatočne dobre registrujem, že niektoré z mojich detí malo nevedno kedy od včerajšieho večera problémy s koordináciou pohybu pri zarábaní sirupovej vody. Lepí mi. Ale nie od strachu. S povzdychom beriem do ruky handru na dlážku a miesto populárnych piatich Tibeťanov skúšam prvú pozíciu matky malých detí.
Pár minút po uvedomení si zemskej príťažlivosti vpochodujú za mnou Miki s Dorkou. Dorotka sa na počudovanie neuveriteľne rýchlo oblečie, kým Miki trénuje moju výdrž s jeho momentálnou láskou k záchodovým misám s nevyhnutnou prítomnosťou zákonného zástupcu.
Na stole už svieti šesť krajcov chleba presne podľa počtu zvyšných členov domácnosti a spotreby kilojaulov v rannej špičke. Mne dva, ostatným po jednom. Miki ako zvyčajne nemá dno na bielu kávu.
Keď konečne dostávam hlad aj ja, ozve sa náš najmenší. Vymojkáme sa. Je štvrť na sedem, ja som ešte v pyžame. Spolu so Šimonkom púšťame práčku. Fascinuje ho.
Utekám postlať mladšiemu školskému veku, popri tom odskakujem dolievať pitivo a usadzat a zosadzat z tronu. Ešte celkom optimisticky prekračujem naberačky, varechy a misky, ktoré tento týždeň objavuje náš špunt.
Trištvrte na sedem. Pristupujem k najťažšej časti rána: budím školákov. Vraj ešte stále do svojej alma mater chodia s nadšením. Len mi to nesedí s tým zadkovým vyliezaním z ležoviska sprevádzaným zvukom rozospatého medveďa vprostred zimy.
A potom to začne. Viki si nevie prepchať hlavu cez rolák. Jakub poskakuje v jednej pančuche po celom byte. Dorota si síce oblečená, ale strapatá ako príšerka hladká hrebeňom hlavu. Miki sa zase pýta "tatať". Šimon už to dielo dokonal.
Udalosti sa zhusťujú a dostávajú závratný spád. Prebaľujem. Obliekam. Češem. Do toho zisťujem, že Kubo sa zúrivo posadil presne na otvorený Šimonkov prdelkový krém a čarokrásne ho roztlačil po neustlanej posteli. Nuž, bonus...
Prezliekam postele, krém bol s rybím tukom. Posielam deti jesť. Prečo sa musia stále vadiť?
Spratujem prádlo, naskladané v noci. Lenže z Viktóriinej skrine sa na mňa vysype celý obsah včerajšieho plesu. Keby tie dvere neboli skladacie, aj by som nimi tresla. Pol ôsmej.
"Už máte umyté zuby?" Kričím na školopovinných, kým češem nádhernú hrivu našej malej divožienky. "...nié, sme na záchode..."
7.49. Vyberám zo Šimonkovej pusy vedierko z farmy. Nejak mu stále sekne na tlačenie navretých dvojek hore. Nechápe, prečo tomu nechápem. V predsieni sa šťuchajú školáci, Kubo je ešte stále bez vetrovky, ale pripravený podľa vlastných slov na odchod. Nie sú náhodou moji synovia bratia? A že či má moja milovaná dcéra nachytané peniaze na knižku, ktorú si chcem ja /pst/ konečne prečítať...
Ja som ešte stále v pyžame. Päť minút pred ôsmou, len čo som vytiahla prádlo z práčky a natlačila do nej ďalšiu dávku, idem konečne so Šimonkom raňajkovať. Na stole ma čaká zložitá matematická úloha. Koľko krajcov som nachystala na raňajky?Lebo pred sebou mám neporušené štyri krajce, jeden kus kôrky a pol ohryzeného... Nie som si celkom istá, či to konzým Q10 spasí, ale pre istotu ho do seba hádžem spolu s chlebom.
Miki medzitým búcha v predsieni topánkami o zem. Tuším tá obyčajná guma predsa len lepšie tlmila zvuky ako toto. Žeby plávajúcou podlahou odplávali aj príšerné zvuky...
Sme von. Víťazoslávne sa pozerám po svete. Je 8,20 a ja už dokonca nie som v pyžame. Manžela mám v práci, deti v škole. Do škôlky mierim. Čerstvý vzduch ma preberá nadobro.
Dobré ráno.
P.S.: Vždy som sa doteraz čudovala mojej kamoške, ktorá mala nervy z ranného vstávania svojich detí do školy. Od šiestej rána mala problém vyhodiť tri deti načas do tej istej budovy, kde sa oni učili a ona učila. Touto cestou sa jej hlboko ospravedlňujem.
Už tomu rozumiem.
