Viem presne, čo chcem uvariť a ako to má chutiť. Ba dokonca som si istá grifmi, starými storočia, aby to malo správnu chuť. Ale stále to nie je komplet.>
...
Ráno. Naivne školské septembrové ráno, kedy človek tajne dúfa, že posun o ročník vyššie spôsobí závratnú zmenu v správaní sa, v prístupe k učeniu, v príprave na vyučovanie, v rannom vstávaní a stíhaní vyučovania v čase, v ktorom ma nebude naša elegantná milá pani učiteľka decentne napomínať, že meškáme. Príchod má byť predsa 7.50 h. Celkom chápem tie objektívne dôvody. Ale občas by som si želala, aby ich chápali aj iní, napríklad - najmä!!! - moja druháčka. Niekedy mám pocit, že pojem času je pre školákov totálne abstraktná veličina do okamihu, ako vstúpia do pažeráka školy.
...
Variť treba v jasnej pohode, aspoň tak nás to učili. Jednoducho - mať z toho radosť. Znamená to, že mám byť vyzubená od 0.00 do 24.00 h?
...
Zastavenie ďalšie, tesne po bezproblémovom odovzdaní ďalšieho kusu dieťaťa do predškolského zariadenia vrátane odšoférovania maxiauta vo vestibule materskej školy. Vchádzam do sídliskovej Jednoty plnej škôlkarskych mám, mocem sa tam s mojim špuntom, s ktorým som ostala tak neuveriteľne sama. Trucuje, lebo nemám zmysel pre jeho systém nakupovania "všetko, čo sa mi páči". Občas musím byť nekompromisná a nerobí mi to celkom dobre. Asi starnem a žiada sa mi pokoja nebeského, no našťastie tvrdohlavá letora materská ma neopúšťa. O chvíľu sme zas v pohode a ja si zúfalo uvedomujem miznúce čaro okamihov, kedy začínam rátať posledné mesiace mojej "večnej" materskej.
...
Mať čas variť je veľmi dôležitým predpokladom dobrého jedla. Aj so surovinami sa treba občas trpezlivo vyhrať.
Míňame všetkých ranných venčiacich psov a ja po tisíci raz žasnem nad nehou, akú je schopné vyprodukovať ľudské mláďa nad hocijakým živým tvorom. Čím väčším, tým lepšie. Počítame autobusy, motorky, kontrolujeme poštárske auto a smetiarov. Vykladáme spolu nákup. Zaspávame v náručí, tuho objatí s neuveriteľnou vetou na obed v podaní dvaapolročného chlapčeka: "Keď sa spolu vyrozprávame, to je taká krásna chvíľa." Nebo je niekedy bližie, než si myslíme. Len mať na neho čas a počúvať.
...
Dať na svoju intuíciu a nedržať sa křčovito zaužívaných tradičných postupov. Fantázii sa medze nekladú - pokiaľ cítim, že tam v tomto okamihu bude lepšie niečo iné.
...
Začína byť rušno, vracajú sa školáci, cinkotajú lyžice a hrkocú kameninové ikea taniere. Závratné stopy po obede sú všade. Nekonečný hukot práčky a detský smiech, na laviciach na stole prilepené zvyšky paradajkovej omáčky a lekváru z palaciniek, ktoré statočne zotieram. Ako nakoniec každý raz po každom jedle. Stopy života, ktoré ma občas unavujú a žiadalo by sa mi mať ten život "čistejší" a "hygienickejší". Na okne zbadám odtlačok škôlkarskej ruky s kompletným obedovým podkladovým menu. Vzdych. Neutieram to. Niet času, niet síl. A nakoniec - dobre je to tak. Že mi to vôbec má kto špiniť, rozprávať so mnou šiestimi ústami naraz na dve moje občas úboho ohučané uši, natlačení všetci na mne ako tie vínne mušky na sladkej šťave jesenného ovocia. To je život.
...
Niektoré ingrediencie sú v kuchyni nevyhnutné, i keď ich použítie a príprava nie sú príjemné a voňavé. Taká cibuľa... Prečo tak štípe, šialene štípe, keď ju v jedle tak milujeme?
...
Prečo tak štípe človek, keď ho vyzliekame do nahoty jeho podstaty, keď ho zbavujeme klišé a obnažujeme do pravdy? Došli mi gymnazisti. Bach! Taška ešte vynatriasaná osobákom trasa Bratislava - Galanta padne, kam padne, topánky prestávajú byť svorne pri sebe, akoby mali konečne ponorkovú chorobu zo vzájomnej blízkosti. Ostatné zvršky následne. Stav sa nemení ani po pár minútach, hodine... Aj rodičia majú stúpajúcu hladinu adrenalínu, i keď uznávam, že puberta má vlastné parametre neporovnateľné decibelovo a eticky. Spor. "Koľko krát som ti už..." "Ty mi vždy... za všetko môžem ja!" Zrazenie dvoch svetov. Bolí. Je tu plno slanej vody. More. Krik. Ešte bolí. Hnev. Vzdor a moja bezvládnosť z toho, že neviem nájsť riešenie. Až... znovu prichádzam na to, že objatie a pokoj, počúvanie a rešpekt, trpezlivosť a ... Ach, pokus o autoritu rodiča.. Ach, adrenalín... Ach, puberta! Poznámka do kuchárskej knihy: Niektoré suroviny a pracovné postupy nie je vhodné kombinovať!
...
O, sole mio! So spevom sa lepšie varí!
...
Večer. Poutieraní, poudieraní, popoháňaní pomaly brzdíme. Cikať, kakať, napiiiiiiiiiť! Šuškandy a smiech z dievčenskej izby. Tá lepšia stránka puberty, i keď tiež ťažko ovládateľná. Chlapci sa vrtia v posteliach. "Spievaj!", objíma ma najmenší. "Ty si moja láska!" Pritúli ku mne silno svoje líčko a rituál večerných bozkov maže všetky tie šmuhy našej ľudskej nedokonalosti. Máme sa radi. Aj keď je to niekedy hlučná láska. "Spievaj!" Pripomína Šimon a ešte viac sa ku mne prišuchne. Spievam. A viem, že to nie je len o zvuku, ani o texte, ani o žánri... So srdcom žiť, čo ako vadným, ale chtivým biť, byť, žiť, mať rád.
...
Jedna múka, šesť druhov cestovín. Každá má iný tvar, každá potrebuje iný čas na varenie, iné prílohy, iný pracovný postup na dokonalé jedlo. Občas k tomu patrí šťavnaté hundranie, keď som nešikovná a nejde mi to tak, ako chcem. O nejaký čas /dni, mesiace, roky???/ by to mohlo byť hotové. Taký horúci motkajúci sa dril.
...
O pár rokov by som vám chcela zaželať dobrý pocit pri stretnutí hotových skvelých ľudí z mojej kuchyne. Veľa zdaru do výchovy aj vám.
