Práve som sa zaoberala výrobou dvojfarebného slávnostného pudingu pre oslávenca, keď som dostala osobné predvolanie na tehotenskú poradňu. „Mami,“ prišiel môj čerstvo šesťročný syn, „mala by si ísť na kontrolu s bábätkom.“„Dobre, prídem za chvíľočku, len toto ešte dokončím,“ sľúbila som vážne, ale vo vnútri mi bolo už dopredu veselo. Bola som zvedavá, čo zas na mňa tí moji špecialisti našili.
Priznám sa, že tie predvolanky boli ešte dve – netuším, koľko ich je povolených v rámci zákona – kým som sa dostavila do ambulancie rovno za dverami detskej izby. Na komode rozložené fľašky ma nenapĺňali nadšením, a ešte menej prenosné poľné lôžko zo škôlkarskych drevených kociek, námatkom prikryté dekou.„Na toto si mám ľahnúť? V žiadnom prípade...“ Protestovala som. „A už vôbec nie rovno pred dvere! Chcem ísť na normálnu posteľ.“Pani doktorka v podaní našej staršej dcéry bola veľmi chápavá a ústretová. “No dobre, mamička, prenesieme ambulanciu, ľahni si tak, aby ti bolo pohodlne.“Som vcelku poslušný pacient – s víziou mať to čím skôr za sebou som si našla dobrú polohu a čakala som.„Spravíme ti ultrazvuk, mami!“ Nadšene mi oznamoval Jakub.„Ultrazvuk?“ Nechápavo som na nich pozrela. „A ako?“
Skôr, než by som povedala šuster, bola kúsok od mojej hlavy postavená ďalšia veľká kocka, na nej prevrátená vanička pre bábiky, spod ktorej vytŕčal fonendoskop po amputácii ušných prípojok. Ledva som zadržiavala smiech.„No dobre, začnime!“„Ešte chvíľu, mami,“ upokojovala ma MUDr. Viktorka, „musím ti dať vypiť čajík, aby si bola ty aj bábätko zdraví.“„Čajík? Ja nikdy na poradni čaj nepijem!“ Čudovala som sa.„Neboj sa, je dobrý!“ Uisťovala ma odborná zdravotníčka a tak som v rámci hry „akože“ ten čaj na dúšok vypila. (Bola som pasívny pacient a ani som sa neopýtala ako sa to volá, z čoho to je a na čo je to vlastne dobré).„No ale teraz už ležím. Ja pri ultrazvuku vždy ležím.“ Trošku som kukala po deťoch, či im moja tvrdohlavosť nič nerobí. Ale nič.Viki vytiahla „šnúru“ ultrazvuku a pokúšala sa ňou dočiahnuť na moje bruško. Nepodarilo sa. “Mami, musíš si ľahnúť bližšie k tomu, máme krátku šnúru!“ Zaprotestovala som: „Teda toto! To sú móresy v tomto zdravotníctve! Naťahujú tu tehotnú ženu ako opicu! Kúpte si dlhšiu šnúru!“
Zdravotníci v mojom súkromnom domácom sanatóriu majú anjelskú trpezlivosť. Počkali, kým sa popri frfľaní uložím do síce nepríjemnej, ale potrebnej polohy. Nadôvažok, chcelo sa mi strašitánsky spať a tak som zavrela oči. Po chvíľke som pocítila šteklivé blúdenie ucha fonendoskopu po bobčekovom dočasnom príbytku.
„No tak, pán doktor, ako to vyzerá?“ Opýtala som sa popämati, úplne stratiac pojem o čase a skutočnom dianí.Hlas mojej dcéry ma prebral:„Mami, ale ja som pani doktorka!“„Och, prepáč!“ Otvorila som oči a vtedy som to zbadala. Viki mala úsmev od ucha k uchu a pred sebou, rovno pred mojimi očami, držala akýsi obrázok.„To je vaše bábätko, mamička!“ Povedala s nadšením a pristrčila mi „obrazovku“ ultrazvuku ešte bližšie.
Išla som si oči vyočiť a bolo mi úžasne fajn. Na „obrazovke“ sa kukučilo a usmievalo malé človieča s krásnymi ručičkami a nožičkami a uprostred bruška sa mu nežne odvíjala pupočná šnúra. Bolo to síce len na vytrhnutej stránke zo starého zošita geometrie a nakreslené obyčajnou ceruzkou... ... ale pre mňa to bol najkrajší ultrazvuk na svete... .... a mám skvelé deti...
