Prestávky boli najdôležitejším okamihom našich dní.Napriek tomu, že sme nevyfasovali zrovna strategickú polohu triedy. O dvere ďalej zástupkyňa, pod nami riaditeľ, zborovňa, sekretariát a učtáreň.
Aj tak nám to nevadilo. Naša alma mater zvaná familárne aj "žltá búda" si s nami vo svojich starodávnych dôstojných priestoroch pekne užila.
Nie, neboli sme zlí. Len trochu viac invenční a nápadití, ako bol celoslovenský štatistický priemer. Nikto z profákov nikdy netušil, čo ho čaká, keď otvorí dvere našej triedy. Pamätám si presne, ako sťažka ešte v prvom ročníku svoje úctyhodné rozmery skladala na najbližšiu stoličku naša triedna.
Béčka nastúpená v počte 32 ks pred tabuľou pri akejkoľvek príležitosti, ktorá sa nám zazdala - nielen pri klasickom Mikulášovi - nadšene predvádzala svoje hlasové fondy a literárne nadanie. Priznávam, bola som jedným z hlavných iniciátorov a textárov.
Ale napokon si zvykli všetci. A brali nás takých, akí sme boli uletení, len triedna občas krútila dobromyseľne hlavou s poznámkou, že už mala veľa tried, ale my sme len predsa iní... takí strelení.
Občas sme to teda aj riadne prestrelili. Napríklad vtedy, keď sme ako tretiaci v aule našej milovanej školy na rozlúčke s maturantami revali na plné kolo protestsong Roba Grigorova "Ach, Bože, odpusť, odpusť básnikom...". Už vieme, prečo mal náš direktor tak divne stvrdnutý úsmev.
Alebo vtedy, keď sme s Renátou robili netypického Mikuláša /biskupa/ a ja v úlohe čerta som viedla s profesorom účtovníctva veľmi rozšafnú debatu o tom, ako peklo siaha až pod Moskvu. Mikuláš ma ťahal sa chvost von z triedy a na chodbe mi predpovedal, že ak ma nevyrazia a ešte k tomu zmaturujem, bude to zázrak. Bol. A vcelku bezproblémový.
Tak, ako sme my boli láskami niektorých profákov, aj my sme mali svojich vyvolencov.
Top rebríček obľúbenosti by zaručene aj dodnes viedol náš Fofo, v kruhu nás troch celoškolských nástenkárok nežne nazývaný aj Rybie oko. Deficit, ktorý prinášal jeho vzhľad napriek mladému veku - pleš, vysokánske čelo, veľké vypuklé oči, obrovský nos a pod ním statočne husté bajúzy - bohato vynahradilo čaro jeho osobnosti, ktoré sme žrali kdekoľvek a kedykoľvek. Učil nás dejepis a občianku. Učil bolo slabé slovo. Tá neopakovateľná zmes presne trefných gagov, totálneho šoumentstva a spústy pikošiek nám ostala pod kožou zrejme na celý život. Tí, ktorí sme boli na jeho hodine s výkladom vykorisťovania kapitalizmu, vieme svoje. Scénu z filmu Charlieho Chaplina schádzajúceho od vykorisťovacieho pásu v továrni zahral tak, že rozdiel bol jedine vo výške protagonistov a šialenosti potlesku. Ten náš bol lepší.
Viete, čo je to krakovanie? My ešte áno. Lebo to presné rukolapné zvýraznenie rukami síce malej, ale rozkošnej pani profesorky Uhrinovej nemalo žiadnu chybu. Spať sa na jej hodinách nedalo. A nielen preto, že pri vysvetľovaní kvality obuvníckej výroby vyzula vlastné topánky z Francúzska a predviedla nám jasne kvalitu podrážky. Ale aj preto, že nám veľmi často to Francúzsko a svoje študenstké roky prinášala na hodiny a my sme ju počúvali s otvorenými ústami. Pripomínala nám Annie Girardot - rovnako malá, živá, akčná, veselá osôbka, so šarmom pravej Parížanky.
A ďalší chlap - náš René. Mal svoje pohárikové muchy a rád v slovách dva razy triafal... Ale napriek vášni k volejbalu a k vysokým blondínkam sme na neho nedali dopustiť. I keď zreval na celú telocvičňu: "Zadok ako šifonier a podávať nevie!". Keď vetral našu triedu behom po vonku /lebo ihrisko nebolo/ popri dodnes rušnej ceste, strážil nás s rovnakou bohorovnou úľubou ako Ali paša svoj hárem. A nedal nás.
K reprezentantom patril aj náš fyzikár. Exotický vzhľad indiánskej tváre a večne dlhých vlasov, ktoré si strihal len dvakrát do roka zrejme na riaditeľský príkaz. A jeho milované slovíčko "anó". Vedel, že ho počítame - rekord bol čosi vyše 200x za vyučovaciu hodinu. Ale aj tak bol Johan úžasný. Lebo hoci sme mali kŕče v bruchu, keď obrátený k nám chrbtom kreslil trojuholník na tabuľu nielen kriedou, ale aj celým telom, žasli sme nad jeho premenou, keď robil čo len jednoduchý fyzikálny pokus. Z tváre skalného Indiána sa v tom okamihu stalo očarujjúce žiariace malé dieťa, ktorému nebolo radno ublížiť a ani ho vyrušiť.
Slovenčina. To, čo je mordom pre x študentov, pre nás bola škola dôstojnosti osobnosti a šarmu s inteligenciou. Pani profesorka Tóthová to s nami vedela. Nikdy na nás nesedela ani sa na nás nevŕšila. Vedela byť prísna a dôsledná v tom, čo od nás očakávala a na oplátku nás kŕmila pikoškami zo života spisovateľov tak, akoby im chodila v pätách. A ešte aj tým, čo prežila ona sama. Mala charizmu a vynikajúci rozprávací talent, šmrnc skutočnej dámy a okuliare, ktoré sa nejakým zázrakom napriek večnému roztržitému obhrýzaniu počas toho rozprávania nerozpadli.
Jasné, boli aj úhlavní nepriatelia.
Školský bezpečnostný technik, postrach a nemilovanec číslo jeden. "Mariša, vieš, koľko váži ošípaná v jatočnom stave? Sedemdesiat kilo! Zlez z toho riadiátora!" Vedel byť odporne nepríjemný a ironický. Mal páky, ktorými nás ničil. "Musíte denne nosiť všetky /!/ učebnice do školy. Zúrili sme - 70% sme ani nepoužívali. Odpoveď bola najprv praktická - strkali sme učebnice do priestoru medzi tabuľu a stenu, prefíkane sme ju nastavili tak, aby sa tá hora kníh nezosypala a veľkodušne pomáhali profákom utierať a sťahovať... Až nám na to prišiel a učebnice zhabal. Zvolili sme ofenzívu číslo dva: SOČ s názvom "Skolióza mladistvých". Dobrovoľne sme sa nechali všetci vyšetriť mamou našej spolužiačky. Baby dreli a zúrivo písali prácu, ktorá mala neskutočný úspech. Z 32 ks 28 malo skoliózu - nevymyslenú. Triedna bola zhrozená, riaditeľ namäkko. My sme hrali ešte väčších trpiteľov, ako sme boli. Ale pán bezpečnostný technik a profesor Švehla v jednej osobe bol neoblomný - nostiť všetko!
Pani profesorka Tumová. Čosi malé, guľaté, s prefíkaným úsmevom starej ježibaby z Medovníkového domčeka a zákernými praktikami. Brr.
A my. Dvaja chalani a 29 báb. Večne spievajúci. Pochodujúci ako rota zdravotníkov lepšie, ako vojenský oddiel otca našej spolužiačky vo Vojenskej škole. Štverajúci sa štyri roky po kopcoch v lesných škôlkach, aby sme si zarobili na stužkovú. A iní.
Zvonilo na veľkú prestávku.
Kedy zazvoní na ďalšiu hodinu, ešte presne nevieme.
Prestávka trvá už 20 rokov. A nám ešte stále neprestalo šibať.
