Keď sa toto rozmilé stvorenie, na ktoré hľadíte, narodilo pred 4,5 rokmi, boli sme veľmi šťastní, že Viki má partáčku a sestru. Bábo to bolo ukážkové – jedlo, spalo, hralo sa a smialo presne tak, ako bolo potrebné. Všetci mi do roka Dorotku závideli.
Po roku tí istí ľudia nechápali, kde naša Dorianna vzala titánový pohon a chápali, prečo si také malé dieťa môže vyslúžiť prezývku „tajfún“. Medzi štyrmi očami sa ma pýtali, či je to to isté dieťa. Je.
Nuž, stihla toho požehnane. Toľko sa nezadarí iným zažiť ani za celý svoj nudný všedný život.
V roku mala všetky zuby. Ešte nemala dva, keď ich mala zrazu o štyri menej. Žiadna vážna zdravotná porucha v tom nebola. Iba malý pud sebazáchovy a šialená túžba vyliezť čo najvyššie. Na povrazový rebrík, na preliezky, na plot…
Šestonedelie s Mikuláškom sme prežili veľmi idylicky – Dorotka mala nohu v sadre. Na úrazovku som s ňou šla pár dní pred pôrodom. Keď som sa vrátila domov, behala so sádrou ako nič.
Nebojí sa ničoho, autorita jej nič nehovorí. Učiteľky v škôlke napriek všetkej láske k „iným“ deťom hovoria: „Mein Gott, ako ju uspávate? My by sme ju potrebovali priviazať o posteľ…“ Mne to trvá maximálne 10 minút.
Je ako tri opice v jednom – nevidí, nepovie, nepočuje. Keď nechce, je úplne nepriestrelná a môžeme robiť, čo chceme. Výprask na ňu neplatí. Iba pokojný, kamarátsky rozhovor. No skúste to, keď horí a treba ísť rýchlo do škôlky, a dieťa /očividne schopné a šikovné/ sedí nahé na zemi!
Je antikolektívna. Niežeby nemala rada ľudí, ale postačia jej bohato ako kulisy. Vystačí si sama. Učiť ju niečo? Nehrozí. Odmietala mňa i kohokoľvek – stačil jej jeden pohľad a sama sa naučila strihať nožničkami. Strčí do vrecka hociktorého predškoláka. Teraz sa učí písať. Zase sama, môj nežný pokus o usmernenie odmietla s veľkým sebavedomým úsmevom.Culkin musel byť „Sám doma“, aby narobil paseku. Dorote je jedno, koľkých má svedkov a kto je doma. Pred pár hodinami som ju nachytala na WC. To je najnovšie obľúbené miesto jej výčinov. Je tam nepozorovaná a má alibi – „Kakám!“
Takže – telefonujem s tatinom o bežných položkách nákupu a hľadám popri tom našu potvorku. Príliš dlho /tj. viac ako 10 minút/ sa nezjavila. Otvorím záchod a jačím… Dorota sedí v divnej polohe na záchode, hlavu má posypanú práškom na pranie zn. Lovela a v ruke odmerku na prášok plnú vody smerujúcu k hlave. Očividne pokus o súkromné vypranie sa.Stihla som to zlikvidovať skôr, ako prišlo k realizácii… Tieto úlety sú minimálne 3x denne.
Pred časom sme sa potajme pýtali našej kamošky psychologičky, čo ju pozná od plienok, ako na ňu. Ale Vierka sa len pekne usmiala a povedala: „Dorka je hyperaktívna, ale inak na nej nič patologické nevidím.“
Občas, keď nájdem Dorotku v akcii, mám pocit, že patologicky skončím skôr, ako si myslím.
