Nie, nie je to o "dni blbcovi", ani o pesimistickom pohľade na život.
Plnosť života je asi práve to, čo žijeme a čo sa nám zdá niekedy neuveriteľne adrenalínové, náročné a únavné.
Najhoršie je, že sa berieme tak vážne a mnohé okamihy, ich obsah, posolstvo a sila z nich nám dochádzajú pár hodín, dní, rokov.... po. Ak vôbec.
Ranné otvorenie očí a už myslíme na to, ako rýchlo vypraviť všetky zložky rodiny na príslušné miesto činu. Presne vymerané trasy a časy, akýkoľvek posun mimo réžie prináša nervozitu, nepokoj, otázniky, ba dokonca občas zrútenie systému plánovania, tak dôkladne pripraveného a vyrátaného na chlp.
A možno práve tieto nárazy nás navracajú do ľudskosti.
Vo výťahu utieram kakavové ústa svojej prváčky. A až vtedy si, pribrzdená okolnosťami, uvedomujem, aké má nádherné veselé zelené oči. Nieže ona poskakuje, jej poskakujú aj oči! Divné, ale upokojuje ma pohľad na túto prostoduchú roztopašnosť, plynúcu z istoty milovanej bytosti.
Bum bác!
Moja láska v rýchlosti /jasné, hlava už vo vlaku smer Bratislava/ vypustila predčasne jediné kľúče od jediného auta do výťahovej šachty. Tú Jóbovu zvesť mi ešte ráči udychčane zvestovať späť na šieste poschodie.
Jediný, kto je doma, je sused, ktorého má môj drahý v zuboch pre fajčenie vo výťahu. Ide. O chvíľu drží kľúče v rukách a podáva mi ich s odkazom pre hriešnika: Kto do teba kameňom... Človek by sa rád občas prepadol.
Bum bác!
Keď mi stojí vo dverách kamoška, aby si vyzdvihla svojho potomka po návrate z práce a vlaku bez možnosti stihnúť vychovávateľku v jej pracovnom čase, ešte stále vidím v jej pohľade tú istú otázku: "Bude moja mama žiť?" Pred dvoma týždňami jej nečakane zistili rakovinu v pokročilom štádiu, v besnom stave.
Bum bác!
Večer volá mama. Fotky našich ratolestí, ako netypický darček k sviatku, len tak hodené do obšúchanej obálky, jednej z posledných doma, na poslednú chvíľu nesených na poštu, urobili viac radosti, ako by spravilo zaplatenie dvojtýždňového relaxačného pobytu kdesi v kúpeľoch. I keď by sa to zišlo, aj potrebné bolo... Pre skutočnú šťavu života však bolo potrebné pozrieť sa na svoje vnúčatá - čo len na obrázku, mať ich pred sebou každý deň, vidieť, ako rastú, hľadať v nich stopy rodu.
A ja aj tak v tejto chvíli myslím na našu Aďku, na jej spálenú dušu. Má dvoch krásnych chlapcov. Toho menšieho ešte čerstvého... Skôr, ako s ním odišla do pôrodnice, jej ťažko vybojovaný boj o darovanie srdca rozbil pokus o rodinu číslo dva.
Bum bác! Haváriu, ktorá stála život nášho kamaráta a jeho malé svetielko, ešte stále predýchavam.
Srdce divo bije, pocit, že emócie pretrhnú pokožku, zmätok, chaos, bolesť, šialený smiech, pokoj, skúška bleskových reakcií, zhŕňanie čriepkov odvahy, závraty z okamihov a udalostí.
A len ísť, dopredu, preboha, nestoj!!!
C´est la vie.
