Pamätám si dobre okamihy, keď k nám ktokoľvek prvý raz prišiel s dieťaťom – zväčša v čase olovrantu – a bol úprimne vo vytržení z apetítu našej päťky, ktorá by sa bez problémov vyrovnala stádu kobyliek z biblických čias pohromy Egypta. Davová psychóza funguje ešte stále, a tak svojho času vodila kamarátka pravidelne svojich dvoch synov k nám domov, kde v džavote, kopaní pod stolom a šťuchaní sa lakťami zmizlo v tráviacom ústrojenstve kadečo, čo doma odmietli čo len vidieť. (Tento jav existuje stále, stále zaberá a je stále za vatikánsku menu vrátane olovrantu, takže môžete sa hlásiť...)
Pravdu povediac, som veľmi vďačná, že máme ešte neprerobenú kuchyňu, (i keď jej čas už prichádza) a za špajzu mi slúži poctivo vyrobená skriňa môjho otca na poctivý kľúčik, ktorý veľmi rada vyberám a vykladám mimo dosahu mojich ratolestí. Občas by ste totiž nechápali, čo všetko sa dá zjesť. Napríklad Dorotinou špecialitou sú surové zemiaky, (viem, stará mama tvrdí, že sú veľmi zdravé, ale mne tá predstava dobre nerobí) a tiež tvrdé, neuvarené cestoviny. Z intenzity návštevy nášho vodného zdroja a fľaše sirupu, (tie doma vyrobené už padli na oltár vylučovania organizmu) by mohol mať náhodný návštevník pocit, že sa nachádza v subtropickej Afrike a dostal by práve vďaka davovej psychóze okamžitú a nenapraviteľnú pípeť. Iste ktorýkoľvek pediater sa pri čítaní týchto riadkov neskutočne poteší, lebo pitný režim naše dietky nielen dodržujú, ale prekračujú až do tej miery, že nie je čudom ten nával na miestnosť 1 x 0,80 m. Ubezpečujem všetkých úzkostlivých rodičov, že podľa vyšetrenia lekárky spred dvoch týždňov je naša čeliadka zdravá ako buk.
Odhliadnuc teda od toho, že mi v čase 10-ročného každodenného varenia dochádza fantázia pri vymýšľaní jedálneho lístka, ma trápi iná vec. Tou je pohľad pod stôl na našu krásnu dlažbu po ukončení lukulských hodov bez ohľadu na dennú dobu. Pretože som človek tvorivý, vymýšľavý a sporovlivý, nadôvažok odchovaný na „babičke“ Boženky Nemcovej, množstvo omrviniek a iných pozostatkov jedla vo mne zažalo úchvatnú myšlienku: potrebujeme sliepku, ba možno aj dve. Problém je len v tom, že by mala byť, hm, akási ekologická, či ústretová k nášmu životnému prostrediu a určite by nesmela prepytujem ondieť – len tie vajíčka znášať. Mala by ich z čoho, aj by sa možno prežrala, a preto by nám jej existencia dobre padla, a to vajko k tomu – to sú tie dve muchy jednou ranou, nie? Aj parádny košík by jej starý otec uplietol – z poctivého turčianskeho prútia.
Lenže – pýtam sa už dlho kadekoho, a takej slepice či kury niet. Už normálne rozmýšľam dať avízo nejakým chovateľom – som si istá, že by taká odroda hrabavej hydiny šla v ktorejkoľvek domácnosti s malými deťmi na odbyt. A zároveň by sa dostalo aj zvieratko do rodiny... Asi je to trochu šiši nápad v čase, keď sú všetci vedľa z možného prenosu vtáčej chrípky, ale predsa len – ak nejakú takú zverinu objavíte, dajte vedieť.
Manžel sa práve vrátil zo štvornožkovej očisty našej kuchyne. Takže konajte. Súrne.
P.S.: Už nám potom bude chýbať len podobne ekologická krava na balkóne kvôli neuveriteľnej spotrebe mlieka – aj keď nám patent ukradli bratia Slovania tam v Bielorusku.
