Je to tak – zažívame jednoducho neopakovateľné zážitky. Iste aj preto, lebo.... ktovie prečo, ale čo ako sa snažíme, nie sme jednoducho nenápadní. Pokiaľ sa dá, vyrážame všade spolu a neznalým pomerov spôsobujeme riadny šok počtom našej zostavy, o ktorej každý po piatich minútach vie, že to nie sú pozbierané deti z ulice, ale ozaj ich má jedna mater.
Má to však nesporne aj svoje svetlé stránky – vďaka neskutočnej utáranosti našich detí /čo občas spôsobuje mojej mlčanlivejšej polovičke infarktové stavy/ získavame nových rodinných priateľov práve tam a vtedy, kde by nikto žiadne vzťahy nezačínal.
Začalo to prosto ešte za bratislavského pobytu u našej pani doktorky, z ktorej sa – napriek rodinnej vrodenej antipatii voči lekárom – stala naša akoby tretia stará mama a koniec jej lekárskej praxe sme všetci v lete svorne oplakali.
Medzitým sa to však búrlivo množilo – naše večné cesty vlakom nám vždy priniesli nejakú novú známosť – s bývalou športovou majsterkou Slovenska z Nových Zámkov, s pani, ktorá má dom v Senci priamo pri jazerách a pozvala naše deti na čvachtanie v lete, skvele sme si porozumeli s českými rodinkami cestujúcimi do Tatier, kŕče od smiechu zo spontánnosti našich detí zažili rehoľné sestry...
V lete k našim známostiam pribudol úžasný ujo Janko, s ktorým sme si všetci padli do rany kvôli láske ku knihám. A tá láska bola taká na prvý pohľad silná, že nám po chvíli prázdnin prišiel domov balík plný detských kníh a komunikujeme veselo ďalej. Už sme dokonca v takom štádiu, že si ho chceme adoptovať ako starkého, lebo ten, čo je v nebíčku, našim deťom veľmi chýba.
No a teta Renáta ... to je tiež vlaková záležitosť. Pri nej som síce nebola, ale informácie mám podrobné bez toho, aby som to z našich deťúreniec ťahala. Táto epizóda sa začala cez chrípkové prázdniny, kedy som jednoducho pragmaticky všetky deti nezávislé od materského mliečka vypravila za čerstvým turčianskym vzduchom spolu s mojou mamou, mierne v obavách, ako zvládne štyroch živáňov. Prežili to však skvele – trafili do kupé, kde sedela milá teta Renáta a celú cestu strávili prespevovaním všetkých možných slovenských ľudových piesní. Deti ich vedia neúrekom, na tom si teda dávam záležať. /Systém je jednoduchý – spievajú radi a keď už pridlho omieľajú jednu pesničku, učím ich ďalšiu.../ Nuž, kultúra zadarmo a potešenie k tomu.
Takže teraz už viem, že ak pôjdeme do Košíc, určite ju nemáme obísť. Aj keď netuším, či si nebudeme musieť nakoniec urobiť okružnú cestu po všetkých známostiach, ktoré ešte dovtedy nadobudneme...
Lebo náš veľký voz zatiaľ parkuje rovno nad balkónom a nie a nie dolu.
Že všetko zlé je na niečo dobré, to mi netreba hovoriť.
