Pamätám si to stále rovnako: pred pár rokmi sme šli s deťmi pešo do saleziánskeho parku. Kúsok za železničným priecestím nás obehla stará červená lada, elegantne zatočila smerom k maličkému cintorínu a z auta vystúpil veľmi vysoký, štíhly starý muž.
Vlasy mal úplne biele, sčesané dozadu ako z dávnych obrázkov, a tak, ako lada šla "friško", on šiel dôstojne a pomaly, akoby k sebe ani nepatrili. Stal si na cintoríne pred kríž, krátko sa pomodlil, nasadol do auta a odfujazdil.
Padala mi sánka. Muž očividne mal už požehnaný vek, a tak som to doma zreferovala polovičke. Auto aj jeho majiteľa poznal.
"Jáj, zabudol som ti povedať, prišiel do Hodov bývať don Kollár. No, to už bude mať dobre cez deväťdesiat... Kľud, ja si pamätám, ako ešte v Bratislave, keď bol na výpomoci v Blumentáli, v čase, keď mal vyše sedemdesiat, dorazil na bycikli na akúsi demonštráciu... dokonca ho zaregistrovali ako najstaršieho účastníka!"
Potom sme ho zažili ešte niekoľko krát tak osobitne.
Pri nácviku jasličkovej sme zrušili staré, ukvičané klávesy, a don Jozef odkiaľsi vyčaril niečo, čo nemalo punc "Anno Domini" v ponímaní elektronických klávesov - i keď i tento kus bol už zaslúžilý "dedek". Decká mali obrovskú radosť, menej sa tešila "klávesistka", lebo kontakt na adaptéri bol poškodený a tak sme hrali kadejako.
"Bude treba opraviť ten kontakt," hovorí don Jozef, "dám to ešte dnes donovi Kollárovi."
Klávesy mali o týždeň všetko v poriadku.
Jedného dňa sme prišli na omšu a v sakristii pri dverách bol obrovský očmudený čierny fľak. "Rupla" elektrika. Žiadneho majstra nevolali. Don Kollár zvládol opravu rovnako skvele.
Nie všetko u neho súviselo iba s elektrikou.
Lebo jeho vek bol viditeľný len na papieri a na vlasoch.
Bolo neuveriteľné, ako chodil vystretý, dôstojný ako kráľ. Oči mal čisté ako dieťa a veľmi dlho nám bolo tu v Hodoch jasné, že nimi už nevníma - napriek jasnému úsudku a rozumu - veci tu na zemi.
Tí, čo ho počuli na sv. omši čítať evanjelium,isto v kostole spať nemohli. K jeho zjavu patril aj jeho hlas: čítal pokojne, pomaly, s nádherným prednesom, až sa žiadalo zatvoriť oči a pustiť si k tým slovám podvedome film s opisovaným textom.
A ešte... Bolo mu zrejme veľmi teplo, lebo chodieval rád v otvorených topánkach. A keď už musel mať uzavreté, tie jeho uzavreté neboli. Všimla som si to dosť skoro: päty na poltopánkach boli - odrezané. Bolo to také krásne bizardné - vždy chodil v bielej košeli, v saku, v "parádnych" nohaviciach...
Do ozajstnej staroby prešupol naraz a nečakane, a zvrat bol očividný. Neprítomnosť ducha tu na zemi bola priam hmatateľná, strácal sa nám pred očami. Pred pár mesiacmi o sebe dokonca povedal, že je už taký slabý, že nevládze už ani umrieť.
Don Kollár dostal povolávací rozkaz do neba v piatok.
Asi tam potrebovali niekoho,kto sa rozumie elektrike.
A tak som dnes k modlitbe za neho pridala aj dovetok: ... nech odpočíva a šoféruje v pokoji!...
Dovidenia v nebi, don Kollár!"
