Ja som si to uvedomila pred pár dňami, keď som môjmu milovanému šla odložiť sviatočné topánky po nedeľnej slávnosti. Jeho taliansky model, obutý tretí krát, mal stredový šev puknutý rovno na priehlavku. Na druhý deň mi povolila pracka na kožených sandáloch, o ktorých som predpokladala, že s nimi budem hopkať ešte 10 rokov, ak nie do dôchodku.
V duchu stále nosím informáciu o "vytrvalých" značkách elektrospotrebičov, ktorú dal mojej kamoške pred rokom opravár. Zavolala ho ani k nie 5-ročnej chladničke a on jej rovno povedal, že si má kúpiť druhú. Tá naša má raz taký vek, ale už ju obchádzam s prosbou, aby ešte vydržala nejakú chvílečku. Ona sa samozrejme ani trochu tak netvári, tak chystám ďalší zúfalý apel na nášho ministra financií v domácnosti.
Tohto roku totiž máme asi na programe nutnú kompletnú výmenu domácich pomocnikov. To zariadenie, čo sa každý druhý deň trápilo v kúpelni a desilo návštevníkov svojim hrozným zvukom, už je týždeň šťastne mimo prevádzky. Kým moja mama žehlí tou istou žehličkou vyše 30 rokov, i keď nie je naparovacia, ja už mám druhú a zvykám si na systém "anticalc" a iné vymoženosti. Vysávač už je tretí. Aj ten posledný sa práve dnes po troch mesiacoch vrátil z opravy.
A ja s nostalgiou myslím na tie bachratučké chladničky a práčky, ktoré si pamätám z detstva... držali ako kone.
Kapitola ďalšia - kočíky. U nás je v službe už štvrtý. Naše predchádzajúce športiaky pošli na smetisko, jedine pôvodný jednoduchý hlboký kočík prežil najdôstojnejšie. Ani tento, čo mám teraz, značkový, nie je žiadne terno. Poťah sa hrozne rýchlo zamaže, brzda je vydratá... Závidím normálne kamoške, ktorá nedá dopustiť na staručkú Libertu a vozí v nej svoje najmladšie. Nehovoriac o tom, aké skvelé motokáry sa dali urobiť z konštrukcie týchto vozidiel! Vydržali viac, než jazdci.
A tak to ide ďalej. Sukňa zo značkového obchodu, ktorá sa mi na prvý raz oblečenia odvďačíla odtrhnutým zipsom. A to mi bola voľná. Ešte dobre, že viem šiť. Školské tašky, ktoré po dvoch rokoch nemajú podobu ani krásu. Tá moja prvácka, ktorú som nosila ešte v osmičke, stále existuje - i keď už len ako brašna na náradie môjho bráchu. No jej tvar, farba, zapínanie - to všetko je neporušené. Šálky, ktoré z ničoho nič stratia ucho pri umývaní, kontrastujú s hrdým postavením omáčnika po prastarej mame, ktorý prežil pomaly 100 rokov a x sťahovaní bez ujmy na zdraví a v plnej službe. Skrine, čo nám všetci na prvý pohľad tak závidia, nemôžeme ani pohnúť - napriek tomu, že je to slovenský výrobok. A v predsieni mi hrdo stojí zrenovovaná stará vyrezávaná komoda, čo prežila aj poníženie na skladište hnojív a postrekov na záhrade.
Najhoršie na tom je, že starnem, a želala by som si dožiť so zariadením, kde sa nebudem musieť trápiť s učením novej obsluhy prístroja. Už som lenivejšia a pravdu povediac, technický maniak som nikdy nebola.
Kedysi bolo skutočným znamením majstrov, ak ich prežili veci, ktoré vyrobili. Teraz to už, žiaľ, napriek tomu, že sú veci zo dňa na deň lepšie a dokonalejšie, už neplatí. Škoda.
