Začalo to tým, že chlapcom na postaršom nábytku v izbe odpadli dvere na skrini a nebolo moci, ktorá by ich /po x-tý krát/ vrátila do stavu spôsobilého užívania.
Bolo jasné, že nastal čas na zmenu. Diplomatické rozhovory s domácim ministrom financií priniesli diplomatický výsledok - nech tá zmena sa zmestí do toľko a toľko eur.
Kým sme sa handrkovali dobrých pár dní na počte, cene, kvalite, výzore a vzore, chalanom sa podozrivo začali kývať dvere na ďalšej skrini.
A tak som vzala opraty pevne do rúk. Nabalila som pätoro detí a vyrazila do najbližšieho nábytku, kde som úspešne "nakúpila". Výsledok som pragmaticky oznámila ministerstvu, s dodatkom, že potrebujem ešte omaľovať dve izby.
Moja profesia sa radikálne zmenila oproti tomu, čo mám napísané na vysokoškolskom diplome.
Štetka, vedro s farbou, valček, domácnosť hore nohami.
Do toho pätoro detí /šieste sa takýmto veciam úspešne vyhýba/ pobehujúcich s nezameniteľnými znakmi účinnej pomoci a spolupráce. Dúfam, že pani učiteľka v škole jasne pochopila, že naša Dora nemá vo svojich tmavočiernych vlasoch nový preliv, ale vzorku našej novej maľovky, a že ten istý farebný odtieň na jej nohách nie je gradovanie jej ekzému, ale neumytá svetlozelená farba.
Do toho prišlo prvé kolo prezidentských volieb a pokazenie jedného z dvoch rodinných WC v našom byte.
Nezabúdam samozrejme na stav, kedy som sa príliš často menila z Hydea na Jakylla kvôli neskutočnej drzosti mojej maličkosti mať iný názor na vec ako stádo.
Nábytok došiel, ministerstvo sa zmenilo na dovozovú službu a montér skrine poskladal.
Kým búrili spoločenské vody kauzy proti a za Ivete/Ivanovi, ja som kľačala na balkóne a natierala skrinky na hračky príslušným náterom príslušnej farby. Deti... samozrejme so mnou. Šlo to dole horšie, ako maľovka. Vo vlasoch to tentokrát našťastie nebolo.
V čase moratória som finišovala a zároveň sa cítila ako zbitý pes. Zaspávala som za pochodu ráno, na obed a večer - t.j. nie tesne pred polnocou. Bolel ma celý človek a celé moje ja.
Sobotu som odmlčala rýpaním sa v zemi a sadením semienka, ktoré má šancu vyrásť silou vôle na viac, ako mu je dané podmienkami. Ešte s burinou za nechtami večer volím.
Včera som posledným zbytkom farby natierala prah nášho balkóna na tmavozeleno. Možno práve tade príde nádej na to, čo sme chceli mať už v sobotu.
Čo ja viem.
Dnes deti poumývali zvyšky všetkých zelených a žltých bodiek z podlahy.
Je mi smutno, som unavená.
Žiadalo sa mi väčšej zmeny, ako je tá svetlozelená maľovka v detských izbách.
Čakám a trochu zúfalo verím.
