8.30 – vchádzame do priestrannej čakárne a zdá sa mi to celkom znesiteľný stav. Pred nami je cca 8 pacientov, čo vyzerá podľa mojich skúseností s lekármi na 2 hodinky čakania. To sa dá prežiť.9.30 – vyšuškali sme si s Viki všetky tajomstvá a vtipy. Dvere ordinácie sa doteraz neotvorili.10.00 – pred vchodom do „zasľúbenej ORL krajiny“ je husto. Plače maličké dieťatko očividne so zápalom uška. Stav obratu pacientov je biedny – 2 ks. Odovzdávame papiere.10.30 – sestrička vychádza a upokojuje hustnúci dav pred dverami: brať budú po rade, tak ako kto prišiel, ale primár dnes neordinuje. Kto chce ísť k nemu, nech príde v pondelok.11.00 – Šimonko sa na mňa usmieva a má skvelú náladu. Je tu plno detí. Viki začína byť dlho. Všetky tajné zásoby sú zjedené a vypité. Papiere pokreslené. Z pacientov, ktorí boli pred nami, ubudlo málo. Dostávajú sa iní.11.15 – drobec mi zaspáva na rukách. Čakám, kedy nás budú volať, konečne to dostalo trochu spád. Posielam dcéru na prízemie kúpiť niečo pod zub. Šťastná odbieha.11.45 – začínam mať toho dosť. Zúfalo hľadím na krtka nalepeného na dverách s oznamom, že uprednostňujú deti do 3 rokov. Ten náš špunt nie je pacient, máme smolu. Zase vzali ďalších takých, čo sa tu len zjavili. A ešte dve uplakané deťúrence.12.30 – neviem, akú teplotu mala Etna pri výbuchu. Cítim sa oveľa napálenejšia. V rámci posledných zbytkov slušnosti sa snažím upozorniť sestričku, že toto poradie nie je. Napriek tomu volá iných – dospelých – pacientov. Deti a my s nimi ostávame na chodbe. V duchu sa upokojujem kvitovaním zrušenia ich obedňajšej prestávky.12.50 – sestrička veľkodušne otvorí dvere a zahlási: „Kto je na rade?“ „My“, zúfalo zahlásim.
No a potom sme mali „veselý“ rozhovor. Pripomínam sestričke, že sľúbila brať po rade, tak, ako sme prišli. Ale veď brala, len sú tu traja doktori, každý z nich má svoje poradie, primár neordinuje, ja nie som ich pacient, a nie som ani akútny prípad, ani O3, ani O8 /čo mi je jedno, tie čísla/, ani konzílium ani príjem.
Bola som vybavená. Lekár ma mal očividne v paži, akurát čo odo mňa okamžite chcel vyjadrenie súhlasu k výberu dcériných mandlí. Odmietla som. Chcem najprv zvážiť. Vidím, že mu leziem na nervy. Veľmi decentne ma pošlú von z ordinácie, zjavne radi, že sa ma zbavili. Dnu na chodbe sú už len deti /!/ s rodičmi a jedna slečna. Zaujímavé.
Naša pani doktorka ešte bola u seba, hoci som s ňou volala pred 12.00 h a vyzeralo to, že sa nestihneme. Hodinu a trištvrte po ordinačných hodinách ma v pokoji vypočula, pochopila moje rozčúlenie, počudovala sa nad prístupom kolegov, vypísala nám lieky, poradila postup, zaželala šťastnú cestu na svadbu. Celé to trvalo 10 minút.
Z domu sme odchádzali o 7.45, vrátili sme sa 13.20 h.
Pred pár rokmi zrušili ORL ambulanciu v detskom pavilóne.
Vivat, systém /a niektorí ľudia/ v slovenskom zdravotníctve....
