Stretla som vonku ich pani vychovávateľku. Dcéra síce do školského klubu nechodí, ale ona ma veľmi dobre pozná, aj keď sa musím priznať, že mi nie je ani trošku sympatická. Pozdravím sa a pýtam sa: „Bude tento rok pre deti karneval, pani vychovávateľka?“ „No áno, bude, ale len pre deti v družine.“ Takže je to pravda, pomyslela som si, čo mi vravela Viktorka. Vychádzam decentne do útoku: „Ale prečo len pre deti zo školského klubu? Iné deti nemajú právo sa tešiť?“ Ani s ňou nehlo, viac sa hýbala jej stará skladačka.: „No viete, ako by k tomu prišli deti zo školského klubu? Veď oni si platia každý mesiac 250 Sk a my by sme urobili karneval pre všetkých?“ Som nepoddajná: „To znamená, že iné deti nie sú dostatočne dobré, aby mali karneval? Je to taký problém, aby ten karneval bol pre všetkých?“ Pani vychovávateľka sa začína veľmi obzerať za známou, s ktorou mala cestu: „No a ako by to bolo, veď keby sme to urobili pre všetkých, tak by tam prišlo 200 detí naviac a čo potom? Veď aj Školská Superstar bola len pre družinárov.“ Ale ja brnkám na city ďalej: „Počujte, nie je to ani trochu spravodlivé, deliť deti. Karneval má byť pre všetkých. Moja dcéra vlani preplakala celý týždeň len preto, že tam nemohla byť a masku mala.“ „No ale vždy to tak bolo, že tam boli len družinári.“ Dvíha sa mi adrenalín: „Veru nemáte pravdu – pred dvoma rokmi môj syn, ktorý tiež nechodil do školského klubu, bez problémov sa na karneval dostal práve cez p. vychovávateľku. Prečo to teraz nejde?“ Už jej bolo naponáhlo: „No ja neviem, ako to vaše dieťa prežívalo... „ /Ako môže takýto tvor robiť vychovávateľku, keď sa – dúfam, že len – tvári, akoby nerozumela detským pocitom?/ Pozrerám na ňu spriama: „Myslím, že nebola sama, určite takých detí bolo viac. Nie je to spravodlivé.“ A tu alibizmus onej dámy vrcholí: „No ja neviem, možnože bude ešte jeden karneval pre ostatné deti po tomto družinárskom.“ /Koľko je prípustná hranica adrenalínu, aby človek nevybuchol?/ „Silno pochybujem, bola by to blbosť mať dva karnevaly, a ešte viac to deliť. Karneval má byť iba jeden.“ Nemám IQ húpacieho koňa . Už vidí, že sa nedám: „No viete čo, my sme dostali takéto inštrukcie.“ Čudné, ešte stále som pokojná: „Takže to mám riešiť s pani riaditeľkou?“ Tu sa pani vychovávateľka s veľkou radosťou chytá riadidiel svojho približovadla a za pochodu mi pritaká: „Áno, to bude najlepšie. Dovidenia.“
Keď som pred chvíľou volala kamarátke, ktorá na tejto škole učí, povedala mi, že to nestojí za energiu sa s tým babrať. Ale mne ide o princíp – aj keď som možno idealista. Dnes to bude karneval, a zajtra niečo iné. Aj tak je už naša sídlisková škola „neslávne známa“ zlým vedením a zlým prístupom k deťom, kde je litera školského poriadku a neviemakých paragrafov nadradená nad dieťa, ktoré má svoju osobnosť, klady a zápory. A nakoniec, prečo práve peniaze, čo aj smiešnych 250 Sk na mesiac, má rozhodovať o detskej radosti? Keby išlo len o tie peniaze, je naozaj problém vybrať pár korún vstupného? A štve ma tiež, že človek, pedagóg, pracujúci s drobcami, nie je ochotný a schopný pred jedným z rodičov povedať svoj vlastný názor a prejaviť emócie sebe vlastné.Niektorí ľudia nosia masky bez ohľadu na karnevalové obdobie. Myslím si to nielen po dnešnom rozhovore.
