Pred časom - začiatok školského roku bol už tatam - doniesla naša dcéra zo školy lepiacu tyčinku na papier. Že to ktosi dal pani učiteľke a ona rozdala žiakom. Trochu som sa počudovala, ale pretože naše deti v kuse čosi majstrujú a lepia, nejak som sa tým nezaoberala.
Nakoniec, tyčinka bola nová, nepoužitá, vyzerala z rady tých drahších a kvalitnejších, nie žiadna obyčajnosť.
Dnes som ju v súrnej potrebe vzala do rúk ja. Odhliadnuc od toho, že lepidlo už bolo ako staré mazľavé mydlo a veľmi zle sa nanášalo, viac sa mi nezdalo iné: neuveriteľný smrad.
Znovu som vyspovedala dcéru, ale viac, ako predtým som sa nedozvedela. Zúrivo som hľadala dátum spotreby, kde podľa mňa bol pes zakopaný ... a bol.
Ako zvyčajne, nenápadné drobné písmo na mieste, kde sa zasúva vrchnák, /môj drahý by to neprečítal ani náhodou/ ma neklamalo: 27.3.2007.
Viktórii som nadelila detektívsku úlohu zistiť od pani učiteľky viac, lebo inak budem musieť použiť neskutočnú úctu pani riaditeľky voči mojej osobe a vyňuchať onú filantropickú firmu sama.
Asi som zo starého železa, ale naučili ma, že darovať mám to, čo je dobré a použíteľné a za čo sa nebudem musieť hanbiť. To, či to bolo nové alebo použité, veľmi rolu nezohráva.
Darovať lepidlá po záruke do rúk deťom mi vôbec nepripadá "happy". Nehovoriac o tom, ako rýchlo majú deti nábeh na kadejaké alergie. Možno ju nechytia z tohto lepidla, ale nabudúce snáď vystane na sklade niečo iné po záruke. Tak sa to znovu skúsi s darovaním škole?
Vraj darovanému koňovi sa na zuby nepozerá a škola je rada, že čosi má. Ale pri takýchto veciach smerom k deťom som ochotná strieľať tým najlepším,čo mám - jazykom.
Nehovoriac o tom, aký príklad systému darcovstva bol takýmto činom daný...
