Neviem prečo, ale v okamihoch, kedy tak trochu pochybujem o svojich schopnostiach, sa mi vynorí pred očami: distingvovaná, vynikajúco, i keď jednoducho s francúzskym šarmom oblečená, decentný účes, vystupovanie dámy. V rukách neodmysliteľné okuliare, ktoré - keď sa s nami zarozprávala - nevdojak začala jemne ohrýzať.
Učila nás slovenčinu a ruštinu, a občas nám na našej škole s povesťou okresnej stredoškolskej "červenej" bašty pripadala ako z iného sveta.
To, čo nosila v hlave, bola encyklopédia. Poznať vlastný jazyk a literárnu vedu nás nalákala cez milióny pikošiek, ktoré sypala, akoby spávala pod posteľou Kukučínovi, Hollému, Hemingvayovi a všetkým dokola. Vynikajúci rečnícky talent a skvelý prednes boli čímsi, čo zaručovalo v našej bláznivej triede absolútne ticho počas jej hodín.
Trvala na tom, aby sme poctivo čítali. Opisovať si čitateľské denníky nemalo u nej žiadnu šancu. Bola z rodu tých poslednch poctivcov, čo tie naše čitala asi do rána a vedela nám povedať o každej čiarke, ktorú sme dali vedľa. Bežne nám doporučovala skvelé knihy, ktoré vôbec neboli v rámci "povinného" čítania a rozprávala o nich tak, že sa mi zbiehali na knihu rovnaké slinky, ako na môj obľúbený zákusok v cukroške.
Mala nás dokonale prečítaných skôr, ako sme na to prišli. Ale nikdy to nezneužila proti nám. Nebola z tých profesorov, ktorí sa dokázali na študákoch ventilovať. Rozčúlila sa zriedka, aj to sme mlčali ako voš pod chrastou, lebo sme cítili, že je v práve. A nikdy sa nám nepomstila "kolektívnym" trestom a nikdy na nikom "nesedela".
Nebolo ťažké uhádnuť, prečo to tak bolo - mala nás rada a myslím, že mala rada všetkých x-študentov, ktorých kedy učila. A fandila nám. Možno aj preto, že naša banda bola taká iná - trochu švacnutá do divadla, do pesničiek, ktoré sme nemali problém zo dňa na deň zložiť, napísať, nacvičiť a ráno stáť pred tabuľou. Priznávam, že to nebolo len pred Vianocami a na Mikuláša... ale aj vtedy, keď hrozila písomka. Mala z toho radosť - ostala stáť opretá o veraje našich starodávnych dverí a tešila sa pohľadom na nás. Písomka bola tatam...
Kým sme si posadali, bola rozhodne v nostalgickej nálade, jemne si previazala neodmyslitenú šatku okolo krku, a začala spomínať. Milovali sme to. Dávala nám kusy svojej mladosti, svoje začiatky, spomienky na jej mamičku a na to, čo sa kedysi nemohlo. Mám pocit, že spotreba kyslíka v tých okamihoch zastala, alebo sa minimalizovala. A dýchať sa začalo, až keď sa nám pani profesorka trošku prebrala... "No dobre, deti... ideme na učivo."
Mala ma rada a vďačím jej za veľa. Nebola som jej "líbling" v klasickom slova zmysle - vedela v každom z nás podporiť to dobré, čo v ňom bolo, aj keď to nebola slovenčina. Vždy mi dávala najavo, že s mojim písaním, divadlom a recitáciou nemám skončiť ani po škole. "Mária, máte v sebe ohromný talent, bola by to škoda."
Dodnes ma mrzí, ako som odflákla čítanie "Smrti Jánošíkovej" a ona ma z toho vytiahla. To bolo moje jediné zlyhanie. Vedela som čosi o horách a srnkách a jeleňoch. Tie neuveriteľne sklamané oči vidím dodnes: "Vy ste to nečítali...". Keby to šlo, prečítam v tom okamihu všetky literárne smrti a Jánošíkov.
Stretávam ju občas, keď sa vraciam domov k rodičom. A vždy má pre mňa veľký úsmev a čas. A pamätá si, kto som, ako sa volám a ktorá trieda sme boli. "A, Mária, píšte, píšte..."
Neviem, kde ste, pani profesorka Tóthová. Ale chcem Vám konečne povedať pár slovíčok.
Ďakujem za všetko. A veľmi si želám, aby takých profesorov ako Vy bolo stále dosť.
