Niežeby sme to všetko potrebovali a spotrebovali. Ide to všade tam, kde viem, že je potreba.
Len... o inom chcem.
Mnohí dávanie pochopili tak zle, až to bráni, aby obdarovaní boli ochotní prijať dávané a necítli sa blbo.
Lebo: dávať sa majú veci, ktoré by som si aj ja vzala od iných, keby som potrebovala.
Za ten čas, čo sme strediskom darovania a posúvania vecí, som už zažila všeličo.
Že niektorí ľudia si mýlia dávanie vecí s likvidáciou odpadu. Doslova. Špinavé, zatuchnuté, potrhané, nefunkčné, dederonové, vo veľkých vreciach, narýchlo odovzdaných a "nenahneváte sa, však?".
Nie, nehnevám sa. Ale nechápem. Vyhodiť do kontajnera veci, ktoré na seba už v žiadnom prípade nik neoblečie a nepoužije, môže hocikto pri upratovaní skrine. Neviem, či majú ľudia z toho pocit nesmiernej filantropie, ak dávajú veci od seba preč k nám len preto, že "nás je veľa"... To ešte neznamená, že chodíme ako šupáci a že si dáme na seba hocičo z takzvaného milosrdenstva, alebo že to môžem posunúť tým, ktorí potrebujú a nemajú na to.
Hoci nie sme na to odkázaní, cením si ľudí, ktorí dávajú naozaj. Nečakám značkové veci, ale chcem aj z toho daného obsahu cítiť svoju ľudskú dôstojnosť a hodnotu. A chcem ju sprostredkovať v tých nekonečných balíkoch aj adresátom zásielok. Našťastie aj takých darcov tu mám okolo seba.
Dávať je umenie a nie každý to dokáže. Ale falošné milosrdenstvo nikomu pokoj v duši neurobí.
